Úvod Komentár BITKA o kostol, o múzeum alebo civilizačný stret alebo…?

BITKA o kostol, o múzeum alebo civilizačný stret alebo…?

259
0
Chrám Hagia Sophia v Istanbule | pixabay.com

Turecko sa v ostatných rokoch stalo cieľovou turistickou destináciou aj pre mnohých Slovákov. Popri prímorských rezortoch navštívili aj hlavné mesto Istanbul a v ňom byzantský chrám a od roku 1935 múzeum Hagia Sophia. Rozhodnutím prezidenta Turecka sa z múzea opäť stala mešita. 

Tejto premene sa venovali komentátori z celého sveta a aj na Slovensku sme tomu venovali niekoľko článkov. V niekoľkých odstavcoch sa nedá pomenovať všetko, ale je tu snaha poukázať na niektoré súvislosti. Je nám ľúto, že kresťanstvu vzali predstavitelia iného náboženstva (viac či menej arogantne alebo legitímne) „náš“ chrám alebo sa obávame o osud mimoriadne hodnotných umeleckých diel v bazilike alebo je za tým ešte čosi úplne iné, čo si vlastne ani neuvedomujeme?

Víťazstvo politického islamu?

Autori komentárov zväčša upozorňujú na politický rozmer dynamiky premien chrámu Hagia Sophia. New York Times hovorí, že „pre tureckých islamistov znamená premena splnenie dlhotrvajúceho sna obnoviť symbol osmanskej majestátnosti.“ Britský Indenpendent uvádza, že „pamätník, ktorý slúžil ako centrum kresťanstva 900 rokov a ako mešita 500 rokov, má za svojimi terakotovými stenami silný symbolický význam. Vláda otestovala atmosféru v máji, keď turecký úrad pre náboženské veci povolil čítanie z Koránu v Hagia Sophia pri príležitosti výročia dobytia Istanbulu. „Pre mňa je to dôkazom, že vláda alebo Erdogan už nie sú schopné vytvárať novú politiku alebo projekty na stimuláciu alebo mobilizáciu verejnosti, a tak sa vracajú k Hagii Sophia ako k poslednej možnosti, ktorú majú k dispozícii,“ uvádza Rusen Cakir, expert na politický islam. Poľský publicista Paweł Średziński  z časopisu Więź komentuje túto udalosť s ohľadom na dejiny: „Erdogan nadväzuje na tradíciu Osmanského impéria, kedy turecký sultán bol nielen pánom dobytého územia, ale aj titulárnym vodcom v moslimskom svete.“ Český novinár Jan Fingerland pre Lidové noviny píše o tom, že premena tohto chrámu nebola ojedinelá a stala sa súčasťou procesu návratu k zašlej sláve skrze spájanie sa štátu a islamu: „Tento veľký návrat kultúrnych inštitúcií k náboženským účelom sa odohráva v ére prezidenta Erdogana a islamisticko-nacionalistickej strany AKP. Možno ho chápať ako symbolické gesto oslavy víťazstva islamu a Turkov nad kresťanmi a cudzincami ako v časoch dobytia Konštantínopolu z roku 1453. Program reislamizácie kostolov a múzeí možno chápať ako vzburu proti roku 1923, kedy vznikla moderná Turecká republika. Arabi chápu, že sa turecký prezident „neoosmansky“ ujíma bývalých tureckých dŕžav a súčasne sa obrazne stavia do čela moslimov. Tieto kroky stoja na starom známom poňatí histórie, v ktorom existujú len víťazi a porazení.“

Strata pre kresťanský civilizačný okruh

Okrem vyslovene politického rozmeru premeny chrámu Hagia Sophia je pre nás dôležité duchovné chápanie tohto aktu. Predstavuje veľký symbol pre ortodoxný svet. Ruskí ortodoxní komentátori sa zhodujú, že Erdogan by si pred pár rokmi takýto krok nedovolil. Teraz podstúpil toto riziko, lebo vidí, že nikto vážnejšie neprotestuje. Už v minulosti v samotnom Istanbule zmenili niekoľko pravoslávnych kostolov a kláštorov na mešity a reakcia konštantínopolského patriarchu Bartolomeja bola podľa mnohých dosť vlažná – tak prečo by si teraz netrúfol na Hagiu Sophiu. Moskovský Patriarcha Kirill považuje premenu Hagie Sophie za ohrozenie kresťanskej civilizácie: „V dejinách vzťahov medzi Ruskom a Konštantínopolom boli rozličné momenty, niekedy veľmi ťažké. Aj napriek tomu ruský ľud s trpkosťou a rozhorčením v minulosti odpovedal a odpovedá aj teraz na akýkoľvek pokus degradovať či pošliapať tisícročné duchovné dedičstvo Cirkvi Konštantínopolu. Ohrozenie Hagie Sophie je ohrozením celej kresťanskej civilizácie, a teda aj našej spirituality a dejín“, píše patriarcha Kirill a pripomína: „Väčšina obyvateľstva Ruska sa hlási k pravosláviu, a tak to, čo by sa mohlo stať s Hagiou Sophiou, by vyvolalo veľkú bolesť ruského ľudu“. Ruský patriarcha však dúfa „v rozvážnosť vedenia Tureckého štátu“. Zachovanie neutrálneho statusu Hagie Sophie by podľa neho „zjednodušilo ďalší rozvoj vzťahov medzi obyvateľmi Ruska a Turecka a prispelo by k pokoju a medzináboženskej svornosti“. Konštantínopolský Patriarcha Bartolomej vníma chrám Hagia Sophia ako miesto stretnutia Východu a Západu. Ešte v júni upozorňoval, že prípadné premenenie Hagie Sophie na mešitu by kresťanov sveta podnecovalo proti islamu. Posvätnosť Chrámu Božej Múdrosti podľa neho predstavuje vitálne centrum, kde sa Západ a Východ môžu stretnúť, jeho premena na mešitu by bola vsadením klinu medzi tieto dva svety. Ako múzeum spomínaný chrám predstavuje miesto dialógu, solidarity a vzájomného pochopenia týchto dvoch svetov. Patriarcha Bartolomej zároveň zdôraznil, že Hagia Sophia patrí celému ľudstvu. K premene súčasného múzea na mešitu sa vyjadril aj Svätý Otec František: „Moje myšlienky smerujú… do Istanbulu. Premýšľam nad Hagiou Sophiou a som hlboko zarmútený,“ povedal pápež a ďalej už túto otázku nerozvádzal. Chápeme jeho sklamanie, lebo turecký prezident v roku 2018 navštívil Vatikán. Oplatil tak návštevu Svätému Otcovi v Turecku z roku 2014. Vzťahy medzi Vatikánom a Ankarou veľmi ochladli v júni 2016, kedy pápež na návšteve Arménska odsúdil hromadné vyvraždenie 1,5 milióna Arménov jednotkami osmanských Turkov z rokov 1915-16 a nazval to genocídou. Svätý Otec pre zlepšenie dialógu medzi kresťanmi a moslimami podpísal spolu s veľkým imámom Ahamadom al-Tayyibom v roku 2019 v mešite v Abú Zabí deklaráciu o ľudskom bratstve pre pokoj vo svete, kde sa okrem iného píše: „V mene Boha a tohto všetkého, Al Azhar al Šarif – s moslimami Východu i Západu – spolu s Katolíckou cirkvou – s katolíkmi Východu i Západu – vyhlasujú, že si osvojujú kultúru dialógu ako cestu; vzájomnú spoluprácu ako spôsob konania; vzájomné poznanie sa ako metódu a kritérium.“ Pekné slová, ale realita… 

Je cestou sekularizácia?

Na premenu Hagie Sophie možno teda pozerať z rôznych strán. Má nás to zaujímať aj na Slovensku, alebo je to otázka vysokej politiky – či už svetskej alebo cirkevnej? Čo je ozajstným jadrom problému? Jedni hovoria o prepisovaní histórie, aby bolo zrejmé, že Turecko resp. celý región nemá nič spoločné s kresťanstvom – svedčí o tom borenie chrámov a kláštorov, premaľovanie starobylých ikon. Iní hovoria o ničení mostov medzi Európou a Áziou, medzi kresťanstvom a islamom – pričom sa objavujú hlasy, a nie ojedinelé, že toto je už otvorená vojna. Viaceré kostoly v španielskej oblasti Cordoba sú prázdne alebo fungujú ako múzeá, predtým boli mešitami – katolíci ich v 15. a 16. storočí prestavali na kostoly a moslimovia ich chcú v súčasnosti opäť využívať ako svoje mešity. Predstavitelia moslimských komunít napísali aj do Vatikánu, ale odpovede sa doposiaľ nedočkali. 

Vôbec nejde o to, či sa bude Turkom teraz v priestoroch Hagia Sophia ako v mešite lepšie modliť alebo sarkasticky trúsiť poznámky, či moslimom v Istanbule chýbajú mešity, ale: uvedomujeme si, čoho je nám stratou múzea vlastne ľúto? Že sme prišli o kúsok niekdajšieho „nášho“ (posvätného) územia, o ikonickú budovu alebo kresťanskú pýchu zaodetú v sekulárnom šate uprostred moslimského sveta? Podľa britského denníka The Times krok tureckého prezidenta, posilnený rozhodnutím najvyššieho súdu v krajine, „vyhlasuje koniec Atatürkovej sekulárnej vízie pre Turecko“. Turecko si vybralo cestu, ktorá odmieta sekularizáciu – pre mnohých z nás by to mal byť vlastne vítaný krok, či nie? Jadro otázky o dôsledkoch premeny chrámu a súčasného múzea Hagia Sophia znie takto: sekularizácia áno či nie? Alebo sacrum a profanum v dialógu, tvorivom napätí alebo chceme sakralizovať profánne vo všetkých oblastiach alebo len v niektorých? Kto to bude určovať? Z väčšiny kresťanských reakcií jednoznačne vyplýva áno pre sekularizáciu – radšej múzeum ako mešitu. Za ideálne by sme považovali, aby sa budova opäť stala kresťanským chrámom pre kresťanské bohoslužby. Lenže to teraz nejde, lebo je v rukách iného štátu, ktorý má svoje pravidlá a ak ho chceme naspäť, tak ho nedostaneme – buď si ho vybojujeme alebo budeme rešpektovať status quo daný štátom (Tureckom) alebo sa pokúsime poukázať na inú cestu: napr. spoločné využívanie na bohoslužobné alebo svetské – sekulárne účely. 

Lenže tento model uvažovania potom musíme dokázať dôsledne aplikovať aj na iné oblasti – ak chceme byť poctiví a nevyberať si, čo sa nám práve hodí alebo nehodí. Napr. rešpektovanie autonómie v správe štátu – (ne)zasahovanie kresťanského pohľadu do spravovania vecí verejných bez psychického alebo duchovného nátlaku – ak niečo nepôjde iba podľa nás, nemusí to byť hneď satanistické… Tu sa nám už sekularizácia nehodí, však? Či to je zrazu celkom iná otázka?

Sekulárny podľa definície neznamená protináboženský a už vôbec nie bojovno-ateistický, ale skúsenosť nám ukazuje, že sekulárnosť chápeme práve takto. Sekularizácia nemusí byť iba deštruktívnym ohrozením, ale – ako aj v prípade Hagia Sophia – môže byť znamením nádeje. „Sekularizácia je dôsledkom sporu medzi rozličnými skúsenosťami prežívania viery. Uvedomovanie si sacrum nás bude vždy sprevádzať, avšak podstata problému sa v nás vynára ako otázka: čo je a čo nie je zreteľným výrazom prítomnosti Boha uprostred nás? Kde má sacrum svoje miesto a hranice? Sekularizácia nie je teda príčinou náboženskej povrchnosti, iba ju viac zviditeľňuje“ (zdroj link).

Na Slovensku musíme objaviť, čo to tá sekularizácia je a čo prináša, čo jej pripisujeme. Druhý vatikánsky koncil síce nehovorí explicitne o sekularizácii, ale v konštitúcii Gaudium et spes píše o autonómii: „Ak sa pod autonómiou pozemských skutočností rozumie, že stvorené veci a ľudské spoločenstvá majú vlastné zákony a hodnoty, ktoré človek musí postupne poznávať, uplatňovať a usporadúvať, potom je táto požiadavka celkom oprávnená a správne sa jej domáhajú nielen ľudia našich čias, ale aj zodpovedá vôli Stvoriteľa (GS 36).“ Rešpektovanie autonómie vedy a technologických procesov je nespochybniteľné, tam ide v prvom rade o objektívne prírodovedné dáta a zákony, ktoré sú úplne nezávislé od viery (ak nie sú v nesúlade s morálnymi normami). Konštitúcia pokračuje: „Ak sa však pod autonómiou časných vecí rozumie, že stvorené veci sú nezávislé od Boha a že človek ich môže používať bez zreteľa na Boha, vtedy nikomu, kto uznáva Boha, nemôže uniknúť, do akej miery sú podobné názory pomýlené. Veď stvorenie bez Stvoriteľa zaniká. Napokon všetci veriaci ktoréhokoľvek náboženstva vždy počuli Boží hlas a vnímali jeho prejavy v reči stvorenstva. Ba zabúdaním na Boha sa zatemňuje samo stvorenstvo (GS 36).“ Na jednej strane si musíme dávať pozor, aby sme sa vyhli sekularizácii ako „sakralizácii svetských vecí a marginalizácii alebo odstráneniu náboženstva, zložitému duchovno-historickému zjavu postupného strácania sa a napokon úplného vymiznutia vedomia o konštitutívnej súvzťažnosti medzi každou svetskou realitou a Bohom“ (prof. Emília Hrabovec, zdroj link)ale rovnako tak sa musíme vystríhať aj repolitizácii náboženstva. 

Napriek tomu, že sekularizácia ako metanarácia je pravdepodobne mŕtva a pre P. Bergera je sekularizácia „metafyzickou haváriou moderných dejín“ (1997, s. 25), môže sa stať ľudskou cestou, ktorá má schopnosť preklenúť nezmieriteľné – že takéto priepasti preklenuje modlitba a milosť, to ako veriaci nespochybňujeme. Pri aplikácii evanjeliového „Čo je cisárovo, dajte cisárovi, čo je Božie Bohu“ (Mk 12,17) si uvedomujeme, že Ježiš tieto dve skutočnosti ani nemieša, ani nenavrhuje, aby sa spojili do homogénneho celku. Žijeme v časoch, kedy sme prijali civilizačný úzus, že budeme riešiť problémy dialógom. Ak ho odmietneme, alebo len fingujeme, za nedlhý čas sa to ukáže. 

Boh je najväčší

Kultúra západu je možno ani nie sekulárna v zmysle antináboženská, ale skôr ne-cirkevná, alebo poza-cirkevná. Postmoderné znovudefinovanie kultúrno-náboženskej identity pre mnohých moslimov, ale aj kresťanov, sa týka vymedzenia sa voči sekularizácii. Dávajme si veľký pozor, aby sme sa neocitli v rezervácii – resp. na akej strane tej rezervácie budeme. 

Ctihodný starec Pajsij Svätohorec (1924-1994) pred časom napísal: „Koniec Turecka začne vtedy, keď z chrámu sv. Sofie urobia mešitu. Ja to neuvidím, ale vy, mladí, všetko uvidíte…“ Necháme plynúť čas, ktorý overí pravdivosť predpovede ctihodného starca. 

Nech budú zborené všakovaké múry, povstanú nové. Nie aby delili, alebo chránili tajomstvo, ale spájali brehy a ostrovy, pomáhali inkulturovať evanjelium, neskôr podliehali zubu času a stali sa hmatateľnou nádejou pre epifániu Večného. Boh je nad všetkým – Boh je najväčší… 

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Zadajte svoj komentár!
Zadajte svoje meno tu