Úvod Podcast Duchovný denník počas krízy Duchovné sväté prijímanie

Duchovné sväté prijímanie

80
0

Mimoriadna situácia, ktorú prežívame, v ťažobe žiť bez Eucharistie, nás prinútila znovu objaviť duchovné sväté prijímanie.

Keď sme my, ktorí sme teraz už starí, boli deťmi, na katechizme nám často rozprávali o duchovnom svätom prijímaní. Hovorili nám, že sme sa mohli duchovne zjednotiť s Kristom, ktorý sa dáva na oltári, aj ak sme neprijímali sväté prijímanie (premenenú hostiu) fyzicky. Duchovné sväté prijímanie bolo náboženskou praxou, ktorá smerovala k tomu, aby sme sa cítili zjednotení s Kristom stálym spôsobom, nielen vtedy, keď sme prijali Najsvätejšiu oltárnu sviatosť počas svätej omše, ale tiež na iných miestach a v iných chvíľach. Nebola to alternatíva k sviatostnému prijímaniu. Istým spôsobom toto duchovné sväté prijímanie bolo prípravou na sviatostné prijímanie a jeho pokračovaním pri návštevách pred bohostánkom alebo v iných časoch modlitby. Potom sme o ňom prakticky niekoľko desaťročí nepočuli hovoriť. Dôraz kladený na prijímanie Oltárnej sviatosti na svätej omši, určite dobrý, spôsobil, že sa v tieni ocitli iné tradičné rozmery kresťanskej zbožnosti.

Znova som začal naliehavo myslieť na duchovné sväté prijímanie v istej mimoriadnej situácii. Počas Svetových dní mládeže v Madride v roku 2011 náhla búrka zničila počas noci značnú časť stanov, v ktorých boli pripravené hostie na premenenie pre spoločenstvo takmer dvoch miliónov mladých ľudí prítomných na záverečnej svätej omši v nasledujúci deň. Tak na slávnostnej svätej omši, ktorej predsedal pápež, len malá časť mladých mohla pristúpiť k svätému prijímaniu, pretože chýbali hostie. Mnohí z toho boli šokovaní – aspoň spočiatku – akoby z tohto dôvodu boli Svetové dni neúspešné, pretože chýbalo niečo podstatné vo chvíli duchovného vyvrcholenia udalosti. Vyžadovalo si to veľa úsilia a dokonca aj času, aby sme pochopili, že fyzický akt prijímania Oltárnej sviatosti je veľmi dôležitý, ale nie je to jediný a nevyhnutný spôsob zjednotenia sa s Ježišom a jeho telom, ktorým je Cirkev.

V týchto dňoch pápež František počas rannej svätej omše v Dome sv. Marty povzbudzuje veriacich, ktorí sa s ním modlia a nie sú fyzicky prítomní, aby si vykonali duchovné sväté prijímanie. Robí to tak, že ponúka jednu z tradičných formúl, v minulosti dlhé obdobie vyučovaných dobrými duchovnými majstrami kresťanského ľudu. Tieto formuly boli známe mnohým našim mamám a starým mamám, ktoré chodili každý deň zavčas rána na svätú omšu, ale ktoré tiež vedeli, ako sa udržať v jednote s Bohom, svojím spôsobom, počas denných povinností.

Pri spomínaní na čas katechizmu mi prišiel na myseľ aj jeden malý obrázok, na ktorom bol v strede kňaz, pozdvihujúci premenenú hostiu a okolo neho ako na ciferníku boli uvedené ranné hodiny rôznych krajín a kontinentov, na ktorých kňazi slávili svätú omšu (tá sa slávila len ráno!). Tým sa chcelo pripomínať, že vo svete sa neustále prináša obeta Ježiša, ktorý za nás zomiera a mohli sme sa neprestajne duchovne zjednocovať s ním a s jeho obetou.

Duchovné sväté prijímanie, keď sa nemôže prijať to sviatostné, sa právom nazýva „prijímanie túžbou“. Túžiť po tom, aby vlastný život bol zjednotený s Kristom, zvlášť s jeho obetovaním sa za nás na kríži. V tomto dlhotrvajúcom období povinného eucharistického pôstu mnoho ľudí, ktorí boli zvyknutí na časté sväté prijímanie, stále viac pociťuje nedostatok „každodenného eucharistického pokrmu“. Samotná Cirkev sa ocitla v skutočne výnimočnom stave, keď súhlasila s uvalením tohto pôstu na veriacich ako prejav solidarity a účasti na situácii celých národov, nútených k obmedzeniam, odriekaniam a k útrapám pandémie. Pôst je zrieknutie sa, ale môže to byť čas rastu. Tak ako láska manželov, ktorí sú od seba vzdialení z istých dôvodov, môže dozrievať a prehlbovať sa vo vernosti a čistote, tak aj eucharistický pôst sa môže stať časom rastu vo viere, časom túžby po dare sviatostného prijímania, časom solidarity s tými, ktorí z rôznych dôvodov nemôžu sviatostne prijímať, časom oslobodenia z nedbalosti zvyku… Nanovo chápať, že Eucharistia je nezaslúžený a udivujúci dar Pána Ježiša, nie samozrejmý a nie všedný… po ktorom máme túžiť celým srdcom… neustále. 
Môže aj toto byť dôsledok súčasného prevratného obdobia?

Autor: Federico Lombardi SJ
Zdroj: vaticannews.va/it

Federico Lombardi SJ
Je taliansky jezuita. Desať rokov (2006-2016) zastával úrad riaditeľa Tlačového strediska pri Svätej stolici.

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Zadajte svoj komentár!
Zadajte svoje meno tu