Ako to prežiť a nezblázniť sa

Text Richard a Janka Onrišíkovci, Foto Jozef Štaffen, Pexels

Z nášho detstva si pravdepodobne pamätáme úplne minimum. Väčšinou si spomíname na emocionálne silné zážitky. Pritom ide o najdôležitejšie obdobie z hľadiska našej výchovy a my si z tohto obdobia takmer nič nevybavujeme.

Práve obdobie detstva má rozhodujúci vplyv na náš budúci charakter. Obdobie prvých šiestich rokov preto máme ako rodičia v rukách veľmi tvárny materiál – naše deti. Sú ako špongia, ktorá do seba nasáva všetko, s čím príde do kontaktu – dobré alebo zlé. Dieťa v tomto veku nevie rozoznať dobro od zla a našou úlohou je to dieťaťu ukázať a dať spoznať.

Deti sa narodia bez návodu na použitie a bez záruky na vrátenie. Sami sa musíme učiť rozpoznávať ich potreby a vytvoriť si vzájomnú komunikáciu.

Doma v obývačke máme kozub a jednou z prvých úloh, keď začala každá z našich dcér loziť a neskôr chodiť, bolo ukázať jej bezpečne, že oheň je horúci – spoločne sme sa dlaňami priblížili k ohňu až tak, že bolo veľmi horúco. A dcéra pochopila – aha, to je príliš horúce. Odvtedy chodili okolo s bázňou. Samozrejme, nie je to vždy také jednoduché a často musíme výchovnú lekciu opakovať. Príkladov je veľa. A je teda len na nás, rodičoch, čím dovolíme dieťaťu svoju špongiu napĺňať, pretože dieťa opakuje všetko, čo vidí, počuje, cíti a vníma.

Deti sa narodia bez návodu na použitie a bez záruky na vrátenie. Sami sa musíme učiť rozpoznávať ich potreby a vytvoriť si vzájomnú komunikáciu. Mnohokrát sme počuli známy výrok: každé dieťa som vychovával rovnako, nerozumiem, prečo je každé iné, niektoré dobré, iné problémové. A v tom je práve ten háčik – každé dieťa je jedinečné, a preto aj prístup ku každému dieťaťu si vyžaduje jedinečný prístup.

Dá sa to i s deťmi

Známy aforizmus hovorí: Keď sa narodí dieťa, v rodine nastanú tieto tri situácie: dieťa postavíme na piedestál, manžela do kúta a Pána Boha necháme v nebi. Je to možno len aforizmus, ale v dnešnej dobe sa stal praktickou súčasťou rodín. Po narodení dieťaťa sa začne náš svet krútiť len okolo tohto človiečika. Manželia zabúdajú, že v prvom rade sú manželmi, až potom rodičia.

Deti sa majú prispôsobiť rodičom a nie naopak, my ako rodičia nemáme ako helikoptéry lietať okolo našich ratolestí. Našou úlohou je naučiť ich „lietať životom“ samých.

Z rozprávania našich rodičov vieme, že deti boli od najútlejšieho veku súčasťou bežného života. Matky nezostávali s bábätkami zavreté doma a nevenovali im stopercentnú pozornosť. Deti boli od narodenia bežnou súčasťou života. Dnes vnímame presný opak a často nervóznych rodičov, keď dieťa nejde spať v určený čas, nikam nechodia, lebo ich bábätko spí len doma v postieľke a v tichu. Nevedomky sa tak stávame otrokmi našich vlastných detí. Ak sme boli ako pár zvyknutí na rôzne aktivity, napríklad víkendové pobyty, rôzne koníčky, či službu pre druhých, toto všetko sa dá praktizovať aj s deťmi, samozrejme, v trochu inom, obmedzenejšom režime. Obdobie výchovy malých detí môže trvať aj pomerne dlhý čas a takto by sa rodičia aj niekoľko rokov z domu nikam nedostali. My samy sme pri prvom dieťati dosť obmedzili naše aktivity a prispôsobili sa dcére, ale s odstupom času sme si povedali, že veľa vecí sa dalo robiť aj s ňou. Preto pri ďalších deťoch sme hľadali možnosti, kde a ako ísť s deťmi. Nedívali sme sa na to z negatívnej strany, ako sa to nedá, ale hľadali sme naopak možnosti – ako to ide. Deti sa teda majú prispôsobiť rodičom a nie naopak, my ako rodičia nemáme ako helikoptéry lietať okolo našich ratolestí. Našou úlohou je naučiť ich „lietať životom“ samých.

Obdobie vzdoru

Aby sme to ako rodičia nemali jednoduché, práve, keď sa nám majú deti prispôsobiť, prichádza obdobie prvého vzdoru. Je to vo veku poldruha až štyri roky, keď si naše roztomilé dieťa uvedomí, že už môže povedať aj „nie“, prípadne spraviť presný opak toho, čo od neho rodičia očakávajú. Toto obdobie silne závisí od povahy dieťaťa. U niektorých detí to nemusíme skoro ani postrehnúť, u iných to vie „celá ulica“. Pre nás rodičov by v tomto období mala byť najpestovanejšia čnosť trpezlivosť. Jednak trpezlivo znášať stavy výbuchov hnevu a s trpezlivosťou učiť dieťa vhodnému správaniu. Naša druhorodená dcéra bola v tomto ukážkový prípad. Vo veku zhruba roku a pol robila nesmierne scény pri obliekaní. Už v tomto veku vedela, ktoré oblečenie sa jej páči a čo sa k čomu hodí. Časom sme sa snažili predísť jej výbuchom zlosti tým, že sme v časovom predstihu začali riešiť, čo si môže a čo nemôže obliecť. A trpezlivosti sme veru potrebovali riadnu dávku. Jej nároky v obliekaní síce pretrvávajú až dodnes, ale už si vie sama zvážiť, čo je vhodné si obliecť a čo nie. Nedávno prejavila aj naša najmladšia dcéra túžbu sa učiť sama jesť. Lyžičku nechce nikomu dovoliť chytiť a tvári sa, že to vie zvládnuť sama. A opäť nastupuje naša trpezlivosť, keď dcéra väčšinou po chvíli pochopí, že bude bez našej pomoci hladná a dovolí aj nám ju nakŕmiť.

Nenahraditeľný čas

Obdobie prvých šiestich rokov je ten najvzácnejší čas, ktorý máme k dispozícií. Už nikdy sa nevráti a nikdy tento čas našim deťom nenahradíme. Naše deti budú čoraz samostatnejšie a aj keď sa nám to zdá pri malých deťoch ako v nedohľadne, budú nás potrebovať čoraz menej.

Ak nám to dovoľujú naše možnosti, rodičia by mali s deťmi prvé roky intenzívne prežívať. Neznamená to, že sa budeme krútiť len okolo detí, ale nájsť si také aktivity, ktoré budú napĺňať nás rodičov aj deti. A tu je obrovské množstvo príležitostí. Naše dcéry sme už od malička zapájali do prác okolo domu a aj keď sa zdalo, že sa okolo nás len „motkajú“, bol to pekne strávený spoločný čas. Či už sme spoločne hrabali lístie, pomáhali ukladať drevo, či pomáhali pri varení, deti boli bežnou súčasťou nášho fungovania. Možno tieto činnosti dlhšie trvajú, je to náročnejšie na našu trpezlivosť, je veľmi dôležité, aby nás naše deti videli pri činnosti. Takto od malička prirodzene vnímajú dôležitosť práce. Nevidia nás rodičov po príchode z práce len oddychovať, ale vnímajú nás pri bežnej činnosti. A, samozrejme, trávime s deťmi aj voľný čas, ktorý je tiež podstatným prvkom rodinnej atmosféry. Spoločne sa zasmiať, zahrať, posúperiť, aj toto všetko dieťa formuje. A práve to je zmysel výchovy, začleniť dieťa do rodiny, do bežného domáceho fungovania, aby malo vzor pre svoju budúcnosť a samostatnosť.

Byť rodičom je tá najkrajšia možnosť, ako odovzdať svojím životom niečo hodnotné. Nežiť tu len pre seba.

Niekomu sa môže zdať rodičovstvo a výchova detí veľmi náročná. Niekoho odrádzajú možno „nevychované“ deti vo svojom okolí, ktoré si so svojimi rodičmi na prvý pohľad robia, čo chcú. Sme doslova zavalení rôznymi zdrojmi o výchove detí, z ktorých sa nám môže zatočiť hlava. Byť rodičom je však tá najkrajšia možnosť, ako odovzdať svojím životom niečo hodnotné. Nežije tu len pre seba. Každý jeden z nás môže byť dobrým rodičom, aj keď si myslí, že v jeho vlastnej výchove toho do vienka veľa dobrého nedostal. Máme predsa vlastný rozum, aby sme prišli na to, ako byť dobrými rodičmi, ako rozlíšiť, čo je pre nás a naše deti to najlepšie. Nemusíme si všetko len „googliť“, stačí nahliadnuť do vlastného vnútra, Boh tam určite zasial semiačko dobrého rodiča.

Úloha na tento mesiac:

Zapojiť deti do domácej činnosti. Zveríme dieťaťu domácu povinnosť a následne pochválime za snahu.

Úloha na tento mesiac:
activity4-homework
Zapojiť deti do domácej činnosti. Zveríme dieťaťu domácu povinnosť a následne ho pochválime za snahu.

Leave a Comment

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *