Cirkev na Slovensku a v Poľsku chce spolupracovať

Text. Zdeno Pupík  Foto: Mária Špenerová

V Bratislave sa 3. – 6. októbra stretli zástupcovia európskych biskupských konferencií.  Cestou na toto stretnutie sa v Žiline zastavil arcibiskup – metropolita z Lódže Marek Jędraszewski.

Pán arcibiskup, prečo sa stretáva reprezentácia európskeho episkopátu v Bratislave?

Hlavným dôvodom výberu Bratislavy na stretnutie vedúcich predstaviteľov jednotlivých biskupských konferencií Európy je okrúhle výročie apoštolskej misie, ktorú realizovali  na tomto území pred storočiami svätí Cyril a Metod. Malo to veľký význam pre európske kresťanstvo. Rovnako išlo o veľký rozvoj kultúry v týchto krajinách. Priniesli jazyk, vytvorili abecedu, otvorili nás pre veľké obohatenie tým, čím žila kresťanská Európa v Byzancii aj v Ríme. Nemožno neoceniť túto udalosť pre dejiny kresťanstva, pre dejiny spásy tejto časti Európy – kresťanskej Európy, ale aj pre dejiny kultúry. Naše terajšie stretnutie v Bratislave je takým európskym potvrdením váhy týchto udalostí spred 1150 rokov.

Témou stretnutia je sekularizácia. Ako vyznievajú tieto slová v Poľsku? Je to problém alebo výzva?

Možno povedať, že každý problém je aj výzvou. Ide tu o objasnenie obsahov dvoch slov, ktoré znejú veľmi podobne a označujú úplne iné: niečo iné je laicita (sekularizácia) a niečo iné je laicizmus (sekularizmus). Po kultúrno-spoločenských zmenách v Európe v priebehu ostatných 250 či tristo rokov  ťažko môžeme hovoriť o tom, že by Európa bola kontinentom jedného náboženstva a nieto ešte náboženstva, ktorá by malo charakter štátneho náboženstva. Niečo sa zmenilo a to nemožno ani negovať, ani z toho vycúvať. Napriek tomu takéto porozumenie pojmu sekularizácie je niečo, čo uznal Druhý vatikánsky koncil ako fakt dospejúc jednoznačne k tomu, aby sa vytváral istý model spolupráce medzi štátom, resp. štruktúrami štátu a cirkvou. To sú dve úplne autonómne skutočnosti: cirkev a štát – svetský štát.

Cirkev a štát – to sú dva úplne iné svety…

Áno, ale to neznamená, že by táto autonómia prijala charakter nepriateľstva či pokusov odsúvania cirkvi z verejného života. A to vlastne hlása nie sekularizácia, ale sekularizmus ako agresívny prejav v politicko-spoločenskom a kultúrnom živote súčasnej Európy. Je to sekularizmus, ktorý by chcel za každú cenu vytvoriť štát, ktorý je – ako oni hovoria – tolerantný, ktorý je svetonázorovo neutrálny. Ale niet niečoho takého, ako je svetonázorová neutralita. To neexistuje. Niekto vyznáva pohľad teistický, kde popredné miesto zaujíma Boh, niekto pohľad ateistický. Tu niet neutrality. Tu je alebo – alebo. A problém vlastne spočíva v tom: hľadať platformu spolupráce medzi štátom a cirkvou. Medzi štátom, ktorý stojí na stráži laickosti, čo však neznamená, že by mal bojovať proti náboženstvu a chcel by náboženské prvky vylúčiť zo spoločnosti. A to vlastne ľuďom prináša ďalekosiahly nepokoj. Tu niet hesiel tolerancie. Stretávame sa tak s hlásaním veľmi silno ateistického modelu štátu.

Čím je charakteristická arcidiecéza v Lódži?

Je to jedna z najväčších diecéz v Poľsku. Lódž je tretím najväčším mestom v Poľsku. Leží v strede krajiny. Je to mesto s nízkym stupňom účasti laikov na nedeľných svätých omšiach okolo desať percent. S tým sa viažu aj veľké výzvy. Mesto vzniklo nedávno v 19. storočí. Odrazu. Na prázdnych priestoroch začali budovať fabriky. V priebehu niekoľkých rokov sa to mesto stalo niekoľkostotisícovým. Je to mesto troch alebo štyroch kultúr. Badať tu vplyv Ruska, lebo táto časť bola v područí Ruska, a tak sú tu pravoslávni. Vlastníkmi fabrík boli židia. Ale inžinierske kádre a stredná vrstva, to boli Nemci – zväčša protestanti. No a robotníci, to boli Poliaci ako katolíci.  Takto to trvalo zhruba do roku 1944. Celé židovské geto bolo zničené v rámci holokaustu, Nemci buď zahynuli alebo zutekali pred sovietskou ofenzívou v roku 1945. Mesto zostalo naplnené ľuďmi, ktorí prišli zo všetkých strán krajiny. Mesto nebolo zničené tak ako napríklad Varšava. Jedným časom bola Lódž fakticky hlavným mestom Poľska, kde sa sústreďovali napríklad bezpečnostné zložky. Malo to byť také typické komunistické mesto bez cirkvi a bez kostola.  V súčasnosti sa samozrejme veľa zmenilo, ale situácia je ťažká. Môžem povedať, že tí, ktorí chodia do kostola, sú veľmi zodpovední a cítia sa hlboko katolíkmi. Dokážu manifestovať svoju vieru, svoj príslušnosť k cirkvi, k Svätému Otcovi. Sú verní, veľmi otvorení pre kňazov. Je to naozaj niečo veľmi pekné.

Sme susedmi – cirkev v Poľsko a na Slovensku, ktorí sa takpovediac dotýkame chrbátmi. V ktorých konkrétnych oblastiach sa môže rozvíjať naša vzájomná spolupráca?

Tá formulácia, že sa dotýkame chrbátmi, znamená, akoby sme nechceli na seba pozerať  a my chceme na seba pozerať (smiech…). Viem, že sa veľa dobrého deje. Viem o dobrých vzťahoch vášho biskupa Tomáša a biskupa v Bielsku-Bialej. Myslím, že nás spája aj to, že patríme medzi tie krajiny, ktoré chcú brániť kresťanské hodnoty v Európe. A je tu ešte jedna oblasť, ktorú by sme mohli katecheticky využiť a to sú blížiace sa Svetové dni mládeže. Rozprávali sme sa o tom s otcom biskupom. Prečo by v rámci tých prvých katechetických dní nemohla časť mládeže byť aj tu u vás…? A odtiaľto by potom mohli ísť do Krakova… Tu sa mladí môžu stretnúť s univerzalizmom Cirkvi a navzájom sa obohatiť svedectvami viery.  Cirkev v Poľsku a na Slovensku sú si podobné, lebo sú zakorenené v ľuďoch.

Leave a Comment

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *