Za mrakmi je moje milované slnko

Jesenné počasie býva veľmi premenlivé. Ráno často býva hmla, veľká oblačnosť a keď sa počas dňa k tomu pridá zamračená obloha, vietor, dážď i chlad, nikomu sa nechce ani vyjsť z domu. Je to úplné iné, ak sa aspoň na chvíľu ukáže slnko a zohreje našu tvár. Ako sme sa v letnom sparne ukrývali pred slnkom, tak v nestálom jesennom počasí slnko vyhľadávame a tešíme sa z každého lúča. Slnko však pravidelne vychádza každé nové ráno, ale nie vždy ho zazrieme a cítime. Vieme však, že za mrakmi predsa len je.

Situácia vo svete a okolo nás nie je vždy slnečná a ideálna. Neustále hrozby teroristických útokov, hurikány, zemetrasenia, vojnové konflikty…

Novembrové vydanie Našej Žilinskej diecézy chce byť práve v tomto čase lúčom slnka pre vás, našich čitateľov, a uistiť vás, že aj za týmito mrakmi je náš milovaný Boh. Svetielkom nádeje je aj autonómny kantón Rojava v severovýchodnej Sýrii, ktorý navštívil europoslanec Branislav Škripek a prináša nám svoje svedectvo v článku o utečencoch na Blízkom východe.

Smútok nad končiacim sa rokom Božieho milosrdenstva nemusí mať ten, kto verí, že jeho milosrdenstvo trvá naveky. Milosrdenstvo je ako svetlo, ktoré sa prediera nad súdnou stolicou. Uisťuje nás o tom aj príspevok Patrika Sojčáka. Krásnym svetlým lúčom v časopise je aj rodinka Ondrišíkovcov, ktorá pripravuje Rodičovskú STK a predstavujeme ju v rubrike Dvaja z jedného páru.

Milí čitatelia, pri potulkách jesennou prírodou vnímajme krásu Božieho stvorenstva a nechajme sa objať svetlom slnečných lúčov, ktoré budú prebúdzať naše srdcia k bdelosti pre Pánovu prítomnosť. Preberme naše ťarbavé srdcia, aby nám prízemné túžby a strach nezabránili vidieť Ježiša. Práve vtedy vo viere a nádeji skúsme povedať spolu s blahoslavenou sestrou Zdenkou: „Za mrakmi je moje milované Slnko.“ Ukážme tomuto svetu, že Cirkev je spoločenstvo ľudí vykúpených Kristom, nie utrápených.

Text Peter Holbička

Leave a Comment

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *