Lucia Hýllová: Športové udalosti majú ľudí spájať

TEXT DUŠAN VÁCLAV, MIROSLAV LEITNER, FOTO ARCHÍV MS

Slovensko na Majstrovstvách sveta v ľadovom hokeji 2017 (MS), ktoré sa konali v Kolíne nad Rýnom a Paríži, malo svoje zastúpenie aj medzi dobrovoľníkmi. O svoju skúsenosť sa s nami podelila Lucia Hýllová (22) z Lutíš.

Dobrovoľníčku si robila už druhé MS v hokeji. Ako si sa k tomu dostala?

Počas MS v roku 2011 na Slovensku som zistila, že existuje možnosť vidieť a zažiť šampionát ako dobrovoľník. Vtedy som sa ale neuchádzala, pretože som nebola plnoletá. Po ukončení gymnázia v Žiline som sa rozhodla odísť študovať do Ostravy, a práve v tom čase (rok 2015) sa odohrávali MS v Česku (Praha, Ostrava). Cestovanie a ubytovanie nebolo tým pádom žiadny problém. Vyplnila som dotazník, poslala životopis a približne pol roka pred MS mi prišla pozvánka na pohovor, v ktorom si preverili aj moje jazykové schopnosti. Cesta na tohtoročné majstrovstvá v Nemecku bola o niečo náročnejšia. V rozhodnutí mi však pomohlo opäť štúdium, keď som sa uchádzala o možnosť štúdia v zahraničí počas tohto roka v rámci programu Erazmus+. Podarilo sa mi dostať na univerzitu v Bonne. Do Kolína to bolo už len na skok. Bola som si vedomá, do čoho idem, prešla som si rovnakým procesom ako v Ostrave a v januári som už jasala od šťastia, že ma vzali.

Ako vyzerá deň dobrovoľníka na MS? Čo bolo tvojou úlohou počas šampionátu?

To najdôležitejšie, čo musí mať každý dobrovoľník na MS, je akreditácia. Umožňuje vstup na štadión, do jedálne, do priestorov, kde pracujete. Je to akoby pracovný preukaz, občiansky preukaz a vstupenka v jednom.

Dobrovoľníkov si organizátori veľmi vážia, pretože ich hlavnou úlohou je pomáhať, a to bez nároku na „výplatu“. Našou odmenou bolo jednotné oblečenie s logom MS, ako napr. bunda, mikina, tričká, batoh. Ďalej sme mali zabezpečenú stravu a pitný režim počas celého šampionátu. Organizátori nám vymýšľali aj rôzne akcie a súťaže, dokonca sme mali možnosť získať lístky na zápas. A to všetko zadarmo, teda skôr v zmysle niečo za niečo: My sa postaráme o teba, ty rob svoju prácu. Mojou úlohou bolo uvítanie, kontrola hostí vo VIP zóne, poskytovanie informácií a v neposlednom rade aj rozdávanie úsmevu.

Čo ťa najviac láka na práci dobrovoľníčky na svetovom šampionáte?

Neviem povedať nič konkrétne, je to jednoducho ten pocit. Ja osobne som veľmi rada niekde v zákulisí a sledujem, čo sa deje, ako to beží. Najväčší pôžitok mám, keď ľudia a fanúšikovia nevidia mňa, ale hlavne moju prácu. Nejde mi o žiaden pocit slávy či dôležitosti, to jednoducho nepotrebujem a nie je to podstatné. Hlavne som nesmierne šťastná, že som si mohla nájsť nových priateľov z celého sveta.

Počas šampionátu si asi nemala veľa času na povzbudzovanie našich reprezentantov… Alebo sa ti naskytla pri práci či v čase voľna možnosť stretnúť sa s hráčmi, trénermi, prípadne aspoň s fanúšikmi? Ak áno, o čom ste sa rozprávali?

Nezáležalo to len na mne, ale aj na ochote a spolupráci s mojimi kolegami. Ak sme si vedeli správne zadeliť úlohy a vyrátať pauzy, tak sa mi podarilo vidieť zápasy našich. Keďže som pracovala vo VIP zóne, stretla som veľké množstvo osobností. Našou úlohou bolo predovšetkým zabezpečiť im komfort a pocit, že nie sú neustále sledovaní. Chce to veľkú dávku profesionality, milý prístup, a nie naháňačku za podpismi či fotografiami. Myslím, že práve za toto nám boli vďační, dokonca boli ochotní chvíľu poklebetiť. Väčšinou sme sa rozprávali o bežných veciach, keďže o hokeji sa točilo celé dni. Najlepšie sa mi rozprávalo, samozrejme, so Slovákmi. Ich reakcie, keď zistili, že som Slovenka, boli naozaj veľmi milé. Najlepšie som sa vedela „podpichnúť“ s našimi redaktormi a komentátormi (smiech). Stretla som aj veľa slovenských fanúšikov.

Nachádzala si sa medzi ľuďmi z celého sveta. Ktorí fanúšikovia sa naozaj vedeli baviť hokejom?

Takmer každý fanúšik bez ohľadu na štátnu príslušnosť sa vie baviť. Niektorí sa s nami dokonca chceli odfotiť. Ak mám byť konkrétna, domácim mužstvom bolo Nemecko, takže nemeckých fanúšikov bolo naozaj počuť a cítiť. Rusi sa vedia poriadne baviť, ale úprimne, keď vidím, ako sa rútia oproti mne, tak radšej idem bokom. Prekvapením boli pre mňa Lotyši, ktorí neustále povzbudzovali, vykrikovali a bubnovali. Pre mňa víťazi kreatívnych kostýmov sú asi Fíni, na nich sa musíte jednoducho smiať. No a najväčší a najkrajší zážitok som mala počas zápasu Švédska s Dánskom, keď fanúšikovia Dánska, Švédska, Slovenska, Ruska, USA vytvorili jeden veľký vláčik na štadióne. Všetci sa pochytali, spolu spievali a skákali. A tak to má byť, pretože takéto športové udalosti majú ľudí z celého sveta spájať a nie rozdeľovať.

Chcela by si využiť svoje skúsenosti aj na MS v roku 2019, ktoré budú u nás na Slovensku?

Tak určite (smiech). Každým rokom zbieram nové skúsenosti, zároveň mám stále čo zlepšovať. Dokonca sme ako dobrovoľníci dostali pozvánku na MS 2018 v Dánsku. Ale budem sa tešiť na majstrovstvá doma, ešte neviem, akú pozíciu dobrovoľníka si vyberiem, hlavne, aby som bola ja a moji budúci kolegovia spokojní. Veľmi si želám, aby toto nepokojné hokejové obdobie utíchlo, aby ľudia začali spolu vychádzať a spolu sme to dotiahli do veľkolepého konca.

V júnovom čísle nášho časopisu sa môžete tešiť aj na rozhovory s dvoma kňazmi, ktorí v minulosti hrávali hokej či hokejbal.

Leave a Comment

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *