Vychádzame päť rokov

Nezdá sa to, ale Naša Žilinská diecéza vychádza päť rokov. Na porade som sa snažila presvedčiť kolegov, že nie je čo oslavovať, že za sebou nemáme ešte ani detské choroby, sotva sme sa postavili na nohy a rozhodne nemožno povedať, že by šlo všetko hladko… V redakcii sa zastavil aj otec biskup: „A keby ste mali vybrať také naj za tých päť rokov, čo by to bolo? Ja si spomínam na svedectvo manželov, ako ona rozprávala, že ju k viere priviedli chlapi z dielne. Myslela si, že ju pozval na rande a on ju vzal na prvý piatok do kostola…“ Nakoniec z toho aj bolo rande a neskôr osem detí…

Áno, áno – tých stretnutí, keď človek nestíhal zapisovať (zásadne nenahrávam), lebo túžil zachytiť každé slovo, bolo viacero. Aj takých, kde mi slzy padali do poznámok, aj takých, z ktorých som odchádzala s novými priateľmi v srdci… Svedectvo alkoholika Ľuba, ktorý zažil obrátenie, keď sa ocitol na poslednom „štebli“. A svedectvo sestry Jarmily, ktorú v mrazoch, ako boli nedávno, prevážali v plechovom antone do väznice. Omrzli jej nohy. Povedala mi na to len, že sú veci, ktoré za obeť jednoducho stoja. A svedectvo chorého rezbára, aj zo starého pňa vystrúha evanjelium. Tvrdil, že ho človeku treba postaviť do cesty – to je úloha umelca. A svedectvo otca Celestína, ktorého každú chvíľu presunuli na inú faru. Celé roky vždy len začínal, ale on nikdy nestratil veselé srdce. Naučil sa betónovať, opraviť elektriku aj spovedať po maďarsky. Keď som mu prvý raz doniesla časopis, nadšene zhíkol: „Vari je náklad sedemtisíc? Beriem dvadsať kusov pre moje babky a po euro! Toto je naša vec, musíme ju podporiť!“ Hanbila som sa vziať si od neho peniaze, ale trval na tom. A odvtedy každý mesiac potvrdzoval svoju objednávku s megadávkou povzbudenia…

Niekedy sa nám možno zdá, že nemáme čo oslavovať, ale máme koho! Lebo On žije! Tu s nami, tak vezmite a čítajte..

Leave a Comment

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *