Z domu na kopci

Text Beáta Jarošová, Foto Milan Kosec

Ich dom vidno z každej strany, dostať sa k nemu je už náročnejšie. Nakoniec sme to zvládli – cez blatistý pasienok a dva elektrické ohradníky. Na ceste domov človek zažije všeličo, obrazne i doslovne – Evka (32) a Karol (34) Vlčkovci z Podhoria.

Unavený fotograf nechápavo krúti hlavou, ako môžu ľudia bývať v takýchto Krkahájoch. Jednoducho – pre nich to nie sú žiadne Krkaháje, ale dobré miesto na život, ktoré vnímajú ako prejav láskavej Božej starostlivosti. Karol je mestský chalan s dušou skauta. Vždy túžil žiť v dome. Pre Evku, ktorá vyrástla v Podhorí, bol život na dedine prirodzený. „Toto mal Pán Boh pre nás pripravené… Aj keď je prístupová cesta ešte hudbou budúcnosti.“

Kráčať aj cez kríž

Evka je prekladateľka a tlmočníčka z poľštiny a nemčiny, Karol je učiteľ. Sú rodičmi Dorotky (5), Agátky (3) a trojmesačnej Magdalénky.

Na otázku, či to bola láska na prvý pohľad, on odpovedal, že skôr nie ako áno, ona, že určite nie. Evka študovala v Banskej Bystrici a Karol pochádza z Prievidze. Spojilo ich mládežnícke centrum Maják v Španej doline, animátorské aktivity, ako dobrovoľníci sa stretli aj na Svetových dňoch mládeže v Kolíne nad Rýnom. Evka často v centre pomáhala s prekladmi z nemčiny… „Naše priateľstvo sa prehlbovalo a postupne sa vytvárala predstava, že patríme k sebe,“ zhodujú sa manželia, ktorých manželstvo 13. februára zaznamenalo úrodných sedem rokov. Aj z domu na kopci s vďakou spomínajú na pomoc priateľa, ktorý im na začiatok prenajal byt len za náklady. „Nehovoriac o tom, že z troch mesiacov bolo nakoniec šesť rokov,“ hovorí Karol. Ako mladí manželia veľmi oceňujú Manželské stretnutia, dokonca si myslia, že to, čo sa tam dozvedeli na prednáškach, im napomohlo uchrániť sa pred vážnejšími krízami. „Ale neznamená to, že sme si nemuseli „vyštrngať“ hŕbu vecí,“ vysvetľuje Karol. Evka na manželovi oceňuje jeho tolerantnú a pohodovú povahu. „Zvládnuť stres, únavu, vypätie… je vtedy určite jednoduchšie. Nie je všetko ideálne a bezproblémové a treba kráčať aj cez kríž s prevzatím starostí na seba. Niekedy sú tie krízy o mne samej, vtedy sa snažím dostať sa z nich, nezvaľovať ich ťarchu na toho druhého.“

Blízkosť

Vždy sa manželov pýtame, čo je na ich manželstve najkrajšie: „Hľadala som niekoho, komu bije srdce rovnako ako mne. Hoci sme každý iný, veľa vecí vidíme rozdielne, pre mňa je to tá vnútorná kompatibilita, blízkosť. A tiež napätie. Nie v zmysle nejakého „dusna“, ale záujmu o toho druhého, pozornosti, príťažlivosti aj konfrontácie… A tiež cesta, sme spolu na veľmi dobrodružnej ceste, spoločne aj každý sám,“ myslí si Evka. „Pre mňa je na našom manželstve najkrajšie to definitívum – že už som si vybral. A teraz v tom spoločenstve môžem slobodne žiť a rásť,“ doplnil Karol.

A najnáročnejšie? „Prijať seba aj toho druhého s našimi obmedzeniami…“ zhodujú sa Vlčkovci. „Pre mňa je niekedy ťažké vyrovnať sa so ženským svetom. Akoby neexistovali univerzálne riešenia – čo platilo včera, nemusí zaručene platiť dnes. Manželstvo ma však naučilo jednu dôležitú vec. Bol som vedený k tomu, poradiť si sám – nečakať, že sa problém vyrieši. No viackrát  som už bol v situácii, že nie a nie to riešenie nájsť: A tak som poradil so ženou. Ono to naozaj funguje!“ usmieva sa Karol. „Ja som sa zas naučila nečakať so všetkým na neho…“ dodáva Evka. Momentálne sa venuje viac pečeniu a šitiu ako jazykom. „S pribúdajúcimi deťmi mám stále menej času, ešte kým som nemala Magdalénku, učila som a príležitostne prekladala, aj teraz ešte prekladám, ale veľmi málo. Myslím, že po čase sa vrátim aj k učeniu, aj k prekladom, ale musím si to vždy tak naplánovať, aby netrpela rodina a aby som nebola v časom strese, potom som nervózna…“

Ony sa pridajú

Učiteľstvo nie je pre mužov veľmi atraktívna profesia. Karol je však iný prípad. „V mladosti by asi málokto čakal, že sa stanem učiteľom. Nečakal by som to ani ja sám. Základnú školu som ukončil s predpokladom na učňovku, vyučil som sa za murára – s maturitou. Bola to kombinácia lenivosti, fajnovosti robiť murárčinu, ale aj pocitu, že chcem robiť niečo, čo má pre mňa väčší zmysel. Učiteľská katedra ma lákala čoraz viac. Nakoniec som si na Katolíckej univerzite vybral učiteľstvo pre prvý stupeň základnej školy a učiteľstvo náboženstva… Pre mňa je učiteľ ten, kto pozná cieľ. Je na ceste k cieľu a ukazuje túto cestu svojim žiakom. Vedie po nej a inšpiruje vydať sa na ňu. Učiteľ som preto, lebo môžem vychovávať dobrých občanov a o svätosť sa snažiacich kresťanov. Uvedomujem si, že to mám oveľa ľahšie v cirkevnej škole, kde sa hlásim k jej vlastným hodnotám, ako to majú učitelia iných škôl. Princíp cieľa, na ceste ku ktorému je učiteľ žiakovi sprievodcom, neplatí len o „vznešených“ skutočnostiach výchovy. Tento princíp treba uplatňovať dennodenne aj pri najzákladnejšom učive. Napriek príprave, snahe, štúdiu, nie som si vždy istý…“ No i tak sa Karol rozhodol pre školu a Evka jeho rozhodnutie rešpektuje. „Faktom je, že sa Pán Boh vždy o nás postaral. Platy učiteľov určite svojou výškou nepriťahujú, zvlášť nie živiteľov rodín. Priženil som sa do Podhoria, kde bola prvou učiteľkou Karolína Brüstleová, ktorá sem prišla pred vyše sto rokmi z Viedne. A z Viedne do Podhoria ju určite neprilákal plat. Toto platí podľa mňa o mnohých významných učiteľoch z histórie. Boli učiteľmi, lebo to robiť jednoducho mali.“

Ako sa Vlčkovci zhodli – aj doma sú ideálom výchovy ani nie tak sebavedomé ako sväté deti. „Dať môžeme toľko, koľko máme. Znamená to v prvom rade pracovať na sebe – ony sa pridajú.“

Leave a Comment

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *