Z periférie do centra a späť

TEXT ZDENO PUPÍK, FOTO ARCHÍV
Po vyslovení jeho mena na balkóne Baziliky sv. Petra v Ríme 13. marca 2013 prežil Google globálnu zaťažkávajúcu skúšku. V poradí 266. rímskym biskupom a zástupcom Krista na zemi sa stal Jorge Mario Bergoglio. Ani sme nevedeli, ako sa to má správne vyslovovať. Aj kardinál Jean-Louis Tauran do mikrofónu oznámil, že je to „Žorž Mario Bergolio“,  zatiaľ čo doma ho poznali ako „Chorcheho Bergoglia“. Po 1 270 rokoch prvý pápež, ktorý sa nenarodil v Európe. Dal si meno František podľa poverella z Assisi. Čo ponúkol Svätý Otec František za štyri roky svojho pontifikátu v službe Kristovej Cirkvi?

Autentickosť ako antropologický nosič

Radšej rozpráva, ako píše. V jeho príhovoroch možno pozorovať spontánnosť, hĺbku osobnej skúsenosti, témy zo života. Jeho rady sú veľmi praktické, ľahko zapamätateľné a ľahko použiteľné. Stále čerpá z efektu neznámeho a neopočúvaného, ale v strednodobom a najmä dlhodobom horizonte sa môže stať, že bez náležitej intenzifikácie tém sa jeho čaro stratí. Veľmi mu vo vyjadrovaní a správaní pomáha autentickosť, ktorá je nielen nadstavbou, umeleckým výkonom a natrénovaným komunikačným gestom, ale antropologickým nosičom posolstva. Ak by sa nám podarilo osvojiť si jeho ľudskú a evanjeliovú jednoduchosť a čitateľnosť v komunikácii aj postojoch, dokázali by sme osloviť oveľa širšie spektrum skeptických „hladných a smädných“.

Permanentná misia pokrstených

Svätý Otec František vychádza zo svojej pastoračnej skúsenosti v Buenos Aires. Na rozdiel od svojich predchodcov mal viac kontaktu s pastoračnou realitou než s učiteľskou katedrou a knihami, viac žil príbehmi konkrétnych obyčajných ľudí, ktorí potrebovali veľmi konkrétnu pomoc. Charita a pomoc núdznym sa tak stali pre neho osobne nielen jednou z mnohých pastoračných oblastí, ale jadrom každodenne žitého evanjelia. Priniesol si však aj viac zranení, lebo nie všetko sa vyvíjalo tak, ako by si želal. Môže sa stať, že na pápežskom prestole bude zovšeobecňovať osobné negatívne skúsenosti (často to cítiť pri kritike do vnútra Cirkvi a takisto z dokumentu Evangelii gaudium). Ak by sme si osvojili jeho nadšenie pre počúvanie príbehov bežných ľudí a jeho zaangažovanie sa v ich prospech, nebudeme riešiť otázky, ako si niekoho udržať – naša misia bude vierohodnejšia.

Práve misia by sa mala podľa Svätého Otca Františka stať alfou a omegou života každého pokrsteného a pôsobenia Cirkvi. Pápež túži po cirkvi, v ktorej by každý – klerici, rehoľníci/čky aj laici, boli v pozícii učeníka Ježiša Krista a misionára evanjelia. Cirkev má byť v permanentnom stave misie. Vyžaduje si to však opustiť zabehané postupy, ktoré poznáme a používame len preto, že sú overené. Pápež vyzýva, aby sa viac komunikovalo o milosti než o zákonoch, viac o Ježišovi než o Cirkvi, viac o evanjeliu než o pápežovi… Chce, aby sme pravdy viery prijali celým svojím bytím. Chce, aby všetky štruktúry cirkvi boli misijné. Ak by sme prijali skúsenosť cirkvi Latinskej Ameriky najmä v Európe, získame nového ducha, ktorý oživí naše pastoračné prístupy. Ak sa stane misia a evanjelizácia kritériom našej činnosti, naplníme Ježišovo posolstvo omnoho plnšie.

Kuriálne zmeny v duchu väčšej koordinácie

Nezaťažený vatikánskymi kuriálnymi „zákonitosťami“ uvažuje slobodnejšie a odvážnejšie. Dal vzniknúť dvom novým dikastériám, ktoré v sebe zlúčili niekoľko paralelne pôsobiacich komisií a rád. Dikastérium pre integrálny ľudský rozvoj integrovalo prácu a preberie kompetencie Pápežskej rady pre spravodlivosť a pokoj, Pápežskej rady Cor unum, Pápežskej rady pre pastoráciu migrantov a cestujúcich a Pápežskej rady pre pastoráciu v zdravotníctve. Na jej čelo vymenoval ghanského kardinála Petra Kodwu Appiaha Turksona. Spojením Pápežskej rady pre laikov a Pápežskej rady pre rodinu vzniklo Dikastérium pre laikov, rodiny a život. Štatút stanovuje, že druhý najvyšší post tohto dikastéria môže zastávať aj laik. Vedie ju americký kardinál Kevin Joseph Farrell. Menovania za kardinálov načreli do viacerých periférií. Svätý Otec sa snaží dať aj „vatikánskej banke“ normálne slušné ekonomické a právne parametre. Je potrebné sa starať o chod inštitúcií, ale ak viac energie vkladáme do získavania peňazí, prenájmov pôdy a lesov, než do ohlasovania a pomoci ľuďom, tak robíme niečo nesprávne. Ak už Ján Pavol II. v roku 1995 hovoril o začiatku diskusie o reforme pápežskej služby a Svätý Otec František to opakuje s novou naliehavosťou, je potrebné hovoriť aj o reforme kňazskej a biskupskej služby. Na to potrebujeme plnohodnotné obrátenie srdca – aby sme opustili majetnícke feudálne vnímanie (moja farnosť, moja diecéza) k postoju služby lokálnemu cirkevnému spoločenstvu (ale v kontexte života univerzálnej Cirkvi).  Ak by sme si osvojili model nekarieristickej služby v duchu kolegiality a synodality, koordinácie a synchronizácie, vzniknú pevné a súdržné spoločenstvá, ktoré sa stanú hniezdami zrodu novej kultúry nádeje.

Či sa život Cirkvi zmení natrvalo, alebo to bude len nejaká malá historická zachádzka, ukáže čas. Či sa dokážeme inšpirovať jeho postojmi aj na diecéznych a farských úrovniach, alebo našu ozvenu na jeho pastoračný odkaz necháme zaznievať len spievaní pápežskej hymny na svätých omšiach, to posúdia iní. Či budeme mať odvahu plnohodnotne nasledovať Krista, alebo si len pohoršene a znudene vzdychneme a nenecháme sa vyrušiť, budeme vidieť ešte dnes. Živ, Bože, Otca Svätého, námestníka Kristovho.

Leave a Comment

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *