Úvod Nezabudnuté svetlo Páter Javorka a Rusko

Páter Javorka a Rusko

422
0

TEXT RÓBERT LETZ, FOTO ARCHÍV

Černovice na Bukovine

V roku 1941 bol páter Vendelín Javorka poslaný do Černovíc (Cernauti) v Bukovine na území vtedajšieho Rumunska a súčasnej Ukrajiny. Predstaveným tamojšieho jezuitského domu bol Slovák páter Michal Kumorovitza s rumunským občianstvom. Jezuitská misia mala na starosti asi 20 farností východného obradu. Po prechode frontu koncom roka 1943 zatkla sovietska NKVD najprv Kumorovitza, ktorého ako rumunského občana odtransportovali do Bukurešti a odsúdili na desať rokov nútených prác. Odtiaľ ho však vyviezli do Mongolska, kde pracoval pri železnici. Neskôr ho deportovali do Irkutska, kde pracoval ako obuvník. Po skončení trestu tragicky zahynul v poľskom Nowom Sączi.

Už pri zaistení pátra Kumorovitza si bol Javorka vedomý, že je otázkou času, kedy aj jeho stihne podobný osud. Istotne z dôvodu, aby nemohol byť obvinený zo špionáže proti Sovietskemu zväzu, ešte 28. marca 1944 poslal sovietskemu ministerstvu zahraničných vecí list, v ktorom oznámil, že ako cudzí štátny príslušník pracuje v pastorácii. NKVD ho zaistila počas cesty vlakom do jednej z filiálok dňa 19. júna 1944. Po zaistení strávil päť mesiacov v malej samotke, kde sa nedalo ani sedieť, ani ležať. Napokon prišiel z Moskvy príkaz, aby ho pritransportovali ako nebezpečného vatikánskeho špióna. V Moskve ho vypočúvali na generálnej prokuratúre o politike Vatikánu. Ubytovali ho v samotke s rozmermi 100×100 cm.

Bol celý čas spokojný. Svojím typickým úsmevom a žartom odpovedal na upodozrievania. Po ukončení vyšetrovania – bez riadneho súdneho pojednávania – mu oznámili verdikt: desať rokov „nápravného tábora“.

Nápravný tábor na Sibíri

Počas transportu do pracovného tábora stretol páter Javorka viacerých známych i neznámych kňazov, napríklad Slováka z Gemera O. Murányiho, ktorý prijal východný obrad, vyštudoval a pôsobil v Mukačeve, kde ho zatkli. Prvý rok a pol strávil páter Javorka v pracovnom tábore v Mordovskej autonómnej sovietskej socialistickej republike. Jeho cieľovou stanicou sa stal tábor v Inte na rieke Pečore za polárnym kruhom. Počas pochodu do tohto tábora ho museli spolutrpitelia podopierať, inak by ju nezvládol a zahynul od vyčerpania. Vzhľadom na zlý zdravotný stav a vysoký vek sa nehodil do práce v bani ani v lese. Preto ho určili na vykonávanie domácich prác v tábore, čo bolo tiež veľmi náročné. Drsný život v zime v drevených táborových barakoch ho vyčerpával, no nádej mu vlievala modlitba a eucharistia. Celebroval tajne v noci s kúskom žemle a s vínom, presnejšie kvapkami, získaným zo sušených hrozienok. Krížik s korpusom mal vyrezaný z rukoväte zubnej kefky.

Vendelín Javorka prešiel celkovo dvanástimi tábormi, väčšinou na Sibíri. Veľa väzňov obdivovalo pokornú odovzdanosť trpiaceho Javorku, starca s dlhou bielou bradou, ktorý ďalej konal svoje poslanie. Krstil, poučoval vo viere, delil sa i s tým málom, čo mal. V tábore dostal šedý zákal. Úplne oslepol na jedno oko, na druhé videl slabo. V takomto stave ho previezli 6. januára 1955 do charitného domova v Poťme pri Moskve. Odtiaľ mohol poslať bratovi Jánovi pozdrav. Bola to prvá správa o tom, že žije. Ján Javorka potom podal žiadosť o repatriáciu svojho brata. K prevzatiu, a teda i k návratu pátra Javorku do vlasti, došlo 21. apríla 1955 o 11.00 hod. v pohraničnom bode Čierna nad Tisou – Čop.