Úvod Nezabudnuté svetlo Sedemdesiat rokov od úmrtia Pátra Bardysa

Sedemdesiat rokov od úmrtia Pátra Bardysa

571
0

Text Ladislav Štefanec, Foto Miroslav Jaroš a frantiskani.sk

V areáli Kostola sv. Štefana kráľa vo farnosti Žilina–Závodie sa nachádza pomník, venovaný  pamiatke vzácneho kňaza, ktorý síce nepochádzal zo Žiliny, ale svojím pôsobením vyoral hlbokú brázdu na duchovnom poli nielen tu, ale na rôznych miestach Slovenska.

Narodil sa 17. septembra 1900 v Námestove. Pochádzal z chudobnej roľníckej rodiny, kde dostal dobrú kresťanskú výchovu, čo ovplyvnilo i jeho budúce kňazské povolanie. Po gymnaziálnych rokoch 3. septembra 1918 vstúpil do Rehole menších bratov – k františkánom. Za kňaza bol vysvätený 3. mája 1925. V reholi zastával rôzne miesta. Bol definítorom provincie, magistrom novicov, gvardiánom, odborným učiteľom pre hluchonemých. Pôsobil v Trnave, Skalici, Malackách, Kremnici, Trstenej. Od roku 1941 bol predstavený františkánov  v Bratislave a od roku 1946 v Žiline.

Páter Bardys zomrel 17. augusta 1946 v Žiline. Bolo to niekoľko dní pred exercíciami pre akademickú mládež, na ktoré sa pripravoval v tichu a ústraní v Bánovej. Keď sa vracal do kláštora, vo večerných hodinách na rozhraní Bánovej a Závodia bol nájdený mŕtvy pri ceste. Podľa niektorých skonal násilnou smrťou, podľa iných tragicky, ale prirodzenou smrťou, no ako presne odišiel z tohto sveta, nie je úplne jasné.

Pochovaný je na žilinskom cintoríne. Na prvé výročie jeho skonu dali na tom mieste postaviť vďační veriaci zo Žiliny, Bánovej a Závodia pamätník. Je na ňom nápis: „Tu zomrel náhlou smrťou kňaz svätého života P. Chryzostom Bardys z rádu františkánskeho dňa 17. augusta 1946.“ Za účasti mnohých veriacich ho posvätil žilinský gvardián (predstavený) františkánov P. Teodorik Jozef Zúbek.

V 70. rokoch 20. storočia upravovali križovatku medzi Závodím a Bánovou a kríž, pamiatka na otca Bardysa, sa nachádzal v priestore projektovanej zmeny. Preto ho premiestili do areálu Kostola sv. Štefana kráľa v súčasnej farnosti Žilina–Závodie.

Očami iných

V čom spočívala veľkosť kňazského života otca Bardysa? Vyznačoval sa horlivosťou, obetavosťou a sklonmi k mystike. Z jeho osobnosti vyžarovalo osobitné čaro, ktorým si podmaňoval ľudí. Z jeho očí sálal duševný pokoj a vnútorná vyrovnanosť, ktorá robila z neho obľúbeného človeka nielen v reholi, ale aj medzi veriacimi. Bol ľudovým misionárom, význačný exercitátor a duchovný vodca.

V časopise Serafínsky svet takto naňho spomína jeden zo spolubratov: „Kňaz je Kristovým nosičom na zemi. Na jeho plecia si skladajú ľudia svoje duševné ťarchy. Páter Chryzostom veľmi ťažký batoh vliekol do večnosti, lebo miloval utrápené a stratené duše. Kazateľnica a spovedelnica boli jeho univerzitnou katedrou. Z týchto miest rozdával lačným a žíznivým z bohatstva svojho srdca. Bol trpezlivým lekárom a láskavým ošetrovateľom kajúcnikov. Modlitbou a Božou milosťou sa mu podarilo dobyť i tie najtvrdšie duševné pevnosti hriešnikov. Na kazateľnici dával prednosť srdcu, vedel, že rozum bez srdca je ako hluchý zvon. Pridržiaval sa zásady skúseného apoštola: „keď srdcom budeš volať na ovečky, pôjdu za tebou.“ Rád si spomínam na naše spoločné misijné cesty. Vždy on bol na vrchu, keď bola spomienka o dôvere a prístupnosti. Podľa príkazu apoštola národov, sv. Pavla, misionár musí aj karhať, niekedy tvrdé ľady hriešnej zátvrdlivosti presekávať. Nie je to práve  najvďačnejšia úloha, ale  potrebná. On nekarhal, ale prosil, s plačom a priťahoval k Bohu poblúdených…“

Nad rakvou zosnulého sa 19. augusta 1946 lúčil gvardián františkánov P. Teodorik Zúbek slovami: „Náš drahý zosnulý nebol len kňazom podľa Božského Srdca Pánovho. Dovolím si použiť výraz, že P. Chryzostom bol kňazom podľa Nepoškvrneného Srdca Panny Márie. Znakom duší vyvolených je nežná detinská láska k Matičke Božej. A náš drahý otec bol ozajstným mariánskym dieťaťom, mimoriadnym ctiteľom Matičky nebeskej. Svätý ruženec bol jeho zbraňou, bol jeho ustavičnou modlitbou. Bez ruženca v ruke ho takmer nebolo vidieť. Ako krásne vedel rozprávať o Panne Márii. Nepovažujem to za číru náhodu, že prešiel do nebeskej vlasti priamo v mariánsky deň, v sobotu večer, a to pod oktávou krásneho mariánskeho sviatku — Nanebovzatia Panny Márie. Matička nebeská si ho povolala na ten deň, preniesla jeho čistú dušu priamo k sebe, ako vzdychali verné duše, ktoré ho poznali. Veď Matička Božia si opatruje a zvláštnym spôsobom vedie svoje vyvolené duše. Dovolím si podať na ilustrovanie mariánskej úcty P. Chryzostoma aspoň jednu z maličkostí, ktoré tak krásne vystihujú život veľkých duší. Najošúchanejší obrážtek z breviára, ktorý mal vo vačku, bol obraz Nepoškvrneného Srdca Panny Márie s nadpisom: „Dulce cor Mariae, salus mea.“ Tento obrážtek mal vždy v žaltári, kde sa kňaz najviac modlí a za každým žalmom ho úctive bozkával, ako som spozoroval pri odbavovaní ofícia….

Som presvedčený, že Vaša čistá, šľachetná, pokorná, svätá kňazská duša obsiahla hneď a definitívne svoje miesto vo večnej sláve. Zato tým viac potrebujeme my, úbohí pútnici, Vašej prímluvy. Sv. Cirkev má vo Vás nového víťaza a my nového pomocníka tam hore u Boha…“

Pátrova vrúcna modlitba

„K Tebe volám, dobrý Pane, ktorý si hovoril: „prišiel som oheň zložiť na zem, a čože chcem, než aby sa zapálil?“ (Lk 12, 49). Ó, oheň, ako med sladký, oblažujúci nado všetko bohatstvo, ó, Bože, moja Láska, prenikni ma raneného Tvojou vrúcnosťou, raneného Tvojou krásou. Prenikni ma, poteš prahnúceho, uzdrav trpiaceho, ukáž sa milujúcemu Teba! Hľa, všetka moja túžba sa k Tebe upiera, Ty si všetko, čo moje srdce hľadá, k Tebe vzdychá moja duša, celá moja bytosť smädí po Tebe…   „Príď teda, ó, Láska večná, ktorá jedine si hodná lásky, ktorá nás povznášaš nad všetko nízke a uchvacuješ často až k nazeraniu na Božskú velebnosť! Príď ku mne Ty, ktorého milujem! Čo som mal, všetkého som sa zriekol pre Teba, čo som mohol mať, všetko som odhodil, aby si učinil príbytok v mojej duši a prišiel ma potešiť. Neopúšťaj toho, ktorého vidíš planúť takými túžbami a vzdychať po Tvojom objatí. Dopraj mi milovať Teba, v Tebe nájsť svoj dokonalý pokoj, aby som raz v Tvojom kráľovstve mohol  na Teba hľadieť bez konca. Amen.“

Pri čítaní týchto riadkov si spontánne môžeme uvedomiť, že život a príklad tohto mimoriadneho kňaza  nie je pre nás iba spomienkovou záležitosťou. V hĺbke srdca cítime, že z konania a zmýšľania takýchto osobností môžeme a máme čerpať duchovnú energiu pre napĺňanie nášho poslania, ktoré vyplýva zo „všeobecného kňazstva“, ktoré nám bolo udelené pri krste. Osobitne dnes je potrebné naše svedectvo živej viery. Každého z nás tam, kde sa nachádza – či už v rodine, zamestnaní, v škole, alebo aj na lôžku bolesti. Náš opravdivý kresťanský život bude najkrajším prejavom úcty a vďaky, ktorú si páter Chryzostom Bardys zaslúži – i keď on netúžil po ľudskom uznaní vo vedomí, že Boh je poslednou inštanciou a v jeho milosrdnom náručí je ukryté tajomstvo každého ľudského života.

„Umrel dobrý kňaz a vzácny človek“  – takto komentovala dobová tlač  neočakávaný odchod pátra Bardysa do večnosti.

- - Inzercia - -Nové svitanie - konferencia 2021