Podľa veľkej väčšiny ďakovných prejavov počas galavečera OTO sa umelci chceli priblížiť ľuďom a vysvetliť svoju ťaživú ekonomickú situáciu spôsobenú koronavírusom. Nemalá časť spoločnosti totiž počas prvej vlny pandémie odsudzovala ľudí pracujúcich v kultúre či umení, a to často so slovami „veď oni sú na obrazovke každý deň, istotne si žijú obklopení blahobytom, a teraz plačú, že im rušia akcie“. No realita bola a je diametrálne odlišná.
Najmä tí umelci, ktorí sa nemôžu spoľahnúť na to, že im zo štátnej pokladnice každý mesiac príde tabuľkový plat, sú v týchto dňoch v obrovskom napätí. Vidia totiž, že po polroku bez verejných podujatí môže táto realita v kultúre pokračovať aj na jeseň. A ktovie vlastne dokedy. Preto bolo vyhlasovanie výsledkov ankety OTO vhodným priestorom pre kultúrnu obec nadviazať priateľský dialóg s tými, ktorí na prví pohľad nevideli, ako kultúra začala umierať. No po včerajšom galavečere v človeku zostal pocit, že niečo bolo zle. Že ten večer nebol ani tak o snahe priblížiť sa zvyšku spoločnosti, spojiť sa a čeliť ekonomickým dopadom koronakrízy. Najviac z neho bolo totiž cítiť priam až bohorovnosť, s akou sa tvorcovia postavili k hlavnej myšlienke, ktorá určovala charakter večera – k fiktívnemu príbehu o „bohovi slovenského šoubiznisu“. Viaceré dokrútky sa podvedome hrali s náboženskými a duchovnými symbolmi a karikovali ich v mene zábavy. Vznikla neurčitá zmes obrazov, odkazov a situácií, ktorá sa zrejme zdala komunite slovenského šoubiznisu jasná. A v istom zmysle aj bola: že so slovom boh sa môžeme hrať ako chceme, postaviť ho do akejkoľvek úlohy a dať mu hocijaké významy. A ako inak, zabávať sa na tom.
Akokoľvek chceli vytvoriť zdanie jednofarebnej reality, autori večera dostali spätnú väzbu priamo počas živého prenosu, a to od dvoch ocenených. Speváčka Sima Martausová si už po druhýkrát prebrala sošku za najlepšiu speváčku. Na záver poďakovala špeciálne „Pánu Bohu, ktorý je pre mňa, mimochodom, trochu iný ako ten z tých dokrútok. Vlastne dosť iný, teda… úplne iný. Pánu Bohu ďakujem, lebo vnímam, že on mi dal dar, že sa môžem o svoje piesne deliť s ľuďmi. A preto sa nikdy za neho nebudem hanbiť a ani si z neho nebudem robiť srandu.“ Podobne sa vyjadril aj televízny producent Ján Mojto, ktorý sa po emigrácii z Československa v roku 1969 dokázal presadiť medzi najlepších producentov v Európe. Vovedený do Siene slávy povedal, že verí, že „to, čo sme, sme dostali od Boha – toho naozajstného – a od druhých ľudí“. Pýtať sa, či sú vyjadrenia dvoch ľudí veľa alebo málo, je na trošku inú tému. Ale v súčasnej globálnej situácii, keď vidíme, že v krajinách západnej civilizácie dochádza k praktickému vymazávaniu histórie či osobností z povedomia ľudí kvôli niektorým ich názorom (tzv. cancel culture), je dôležitá sila nášho osobného presvedčenia.
Nikdy za neho [Pána Boha] nebudem hanbiť a ani si z neho nebudem robiť srandu.
Časom si budeme musieť aj na Slovensku odpovedať na otázku, či nám stojí za to nebáť sa Boha, a báť sa ľudí. V sobotu večer si dvaja úspešní, no pritom pokorní ľudia povedali, že skúsia byť autentickí vo svojom presvedčení nielen sami pred sebou, ale aj na televíznych obrazovkách. A ešte jedna poznámka. Napíšem len toľko, čo som napísal pri problematike „radikálov“ na rôznych pochodoch, či už na Pochode za život (kde boli témou kotlebovci), alebo na Dúhovom Pride (kde, naopak, vždy zaujmú výstrední jednotlivci). Keď na jednej strane deklarujeme snahu osloviť do diskusie aj našich názorových oponentov, no súčasne pred nimi obnažujeme radikálnu verziu ideológie, nikdy nedosiahneme zbúranie múrov, iba zbúranie základov mosta, ktorý sme chceli na začiatku postaviť. Ak chcel slovenský šoubiznis dosiahnuť pochopenie a empatiu aj medzi tými, ktorí mediálne hviezdy počas koronakrízy odsudzovali a stále odsudzujú, nemyslím, že zvolil dobrý spôsob, ako to komunikovať.
TEXT JÁN BARČIAK
FOTO SIMA MARTAUSOVÁ – FB
