Streda 6. jan. 2021 – Zjavenie Pána
Keď sa za čias kráľa Herodesa v judejskom Betleheme narodil Ježiš, prišli do Jeruzalema mudrci od východu a pýtali sa: „Kde je ten novonarodený židovský kráľ? Videli sme jeho hviezdu na východe a prišli sme sa mu pokloniť.“
Keď to počul kráľ Herodes, rozrušil sa a celý Jeruzalem s ním. Zvolal všetkých veľkňazov a zákonníkov ľudu a vyzvedal sa od nich, kde sa má narodiť Mesiáš. Oni mu povedali: „V judejskom Betleheme, lebo tak píše prorok: ‚A ty, Betlehem, v judejskej krajine, nijako nie si najmenší medzi poprednými mestami Judey, lebo z teba vyjde vojvoda, ktorý bude spravovať môj ľud, Izrael.‘“ Tu si dal Herodes potajomky zavolať mudrcov a podrobne sa ich povypytoval, kedy sa im zjavila hviezda. Potom ich poslal do Betlehema a povedal: „Choďte a dôkladne sa vypytujte na dieťa. Keď ho nájdete, oznámte mi, aby som sa mu aj ja šiel pokloniť.“
Oni kráľa vypočuli a odišli. A hľa, hviezda, ktorú videli na východe, išla pred nimi, až sa zastavila nad miestom, kde bolo dieťa. Ako zbadali hviezdu, nesmierne sa zaradovali. Vošli do domu a uvideli dieťa s Máriou, jeho matkou, padli na zem a klaňali sa mu. Potom otvorili svoje pokladnice a dali mu dary: zlato, kadidlo a myrhu. A keď vo sne dostali pokyn, aby sa nevracali k Herodesovi, inou cestou sa vrátili do svojej krajiny. (Mt 2,1-12)
KOMENTÁR
Aké krásne je cestovať! Aké kruté, že nemôžeme!A práve v týchto dňoch, kedy je zakázané vychádzať z domu bez vážneho dôvodu alebo výnimky, počúvame rozprávanie cestovateľov – mudrcov, ktorí z východu prichádzajú do Jeruzalema. Rozprávanie evanjelistu Matúša vo svojej neurčitosti, vzhľadom na identitu a pôvod mudrcov, nám ponúka vnímať práve dlhú cestu týchto mudrcov, vydaných na cestu z dôvodu, ktorí nám akoby unikol. Videli hviezdu a vydali sa na cestu, hneď a bez obmedzení. Nelimituje ich nijaký zákaz cestovania ako máme práve teraz my, hoci v tom čase cestovať nebolo určite ľahké tak ako dnes. Ale tiež ich nezastavila ani tá lenivosť a vypočítavosť, ktoré nás často blokujú alebo spomaľujú pokiaľ ide o pohnutie z miesta alebo posun v životných rozhodnutiach.
„Videli sme… prišli sme“, to je to, čo títo cudzinci (tak národnosťou ako aj kultúrou a náboženstvom) povedali obyvateľom Jeruzalema, ukazujúc naozaj veľké vnútorné pohnutie. Zdá sa, že evanjelista chce zdôrazniť práve rýchlosť rozhodnutia odísť s malým znamením na nebi, bez istôt a snahy nájsť niečo; porovnávajúc to s pomalosťou náboženských a politických predstaviteľov svätého mesta. Títo predstavitelia majú o mnoho viac ako neistú hviezdu na nebi, aby pochopili príchod Mesiáša, a hoci sú blízko, púšťajú sa do debát a vypočítavajú riziká a úžitok, posielajú na miesto seba iných, ale oni sa napokon nepohnú.
Je to skutočne krásny obraz CESTY VIERY mudrcov, ktorí s hviezdou na nebi (to je to, čo dokážu vidieť z ich kultúry a tradície) a zvedavosťou poznať, sa vydávajú na cestu, prekonávajúc ťažkosti a obmedzenia, ktoré by mohli ľudsky kohokoľvek zastaviť, aby už neriskoval viac.
Je to krásny obraz duchovného života, to ich kladenie otázok a hľadanie odpovedí, idúc od toho, kto môže udať smer. Viera je práve toto: držať pohľad hore, pozorovať život, hľadať odpovede a vydať sa na cestu. A je to kokrétna cesta, nie teoretická. Mudrci sa pohnú fyzicky aby išli a videli, dotkli sa, obdarovali a v tomto našli radosť.
V hre kontrastov evanjeliového rozprávania Herodes a všetci náboženskí predstavitelia Jeruzalema sú naopak obrazom unaveného života viery, ktorý tvoria zvyky a opakujúce sa tradície, a ktorý napokon ani prst nepohne, život sa nevydá na cestu a nič blížnemu nedaruje.
A my by sme čo urobili na ich mieste? Čo by sme urobili, keby sme ako mudrci mali znamenie, slovo, naznačenie od Boha cez to, čo sa nám deje v živote, čo počujeme v slove niekoho, v nejakej stati Evanjelia, počas toho, čo sme prežili na omši alebo v čase chvíľ modlitby? Sme pripravení vydať sa na cestu a hľadať ešte viac Ježiša v našom živote a na cestách našich dní? Chýba nám možnosť cestovať alebo cítime tiež túžbu vydať sa na cestu viery? A vydať sa na cestu viery tiež znamená konkrétne ísť v ústrety blížnemu, chudobnému, osobe, s ktorou sme sa dopracovali do priepastných vzdialeností kvôli hádkam a nepochopeniu. Vydať sa na cestu ako kresťania znamená tiež ísť v ústrety cudzincom a tým, ktorí sú odlišní od nás a našich zvykov. Sme pripravení na tieto cesty, ktorým nemôže brániť žiadne hygienické opatrenie?Cesta mudrcov sa končí hlbokým pocitom radosti, ktorý sa stáva palivom pre ich srdcia. Hlboká radosť je skutočným úžitkom, ktorý motivuje vydať sa na cestu viery, aj keď to niečo stojí, aj keď to vyžaduje prekonať vzdialenosti medzi osobami.
„Inou cestou sa vrátili domov…“ Cesta mudrcov, dokonalý obraz našej cesty viery, ich núti zmeniť smer a vrátiť sa späť do svojho obvyklého života, ale spôsobom iným a obnoveným. Aj my, ak prijímeme výzvu cesty viery, znova nájdeme náš obvyklý život, tam, kde zvyčajne sme, ale odlišným a obnoveným spôsobom. A ak sme počas cesty nechali druhým niečo naše (ako mudrci nechali svoje dary dieťaťu Ježiš), nám zostane krajší a vzácnejší dar od Boha: RADOSŤ.
© Giovanni Berti – ďakujeme za súhlas k publikovaniu obrázkov pre diecézny časopis.
