Prihlásenie sa ku Katolíckej cirkvi spravili za nás v detstve rodičia, keď nás nechali pokrstiť. V dospelosti sa rozhodujeme sami, kam chceme patriť. Rozhodujeme sa podľa toho, či vnímame katolicitu ako dar alebo ako bremeno, ako ideológiu, ako historickú záťaž, ako priestor, ktorý poznáme, nech sme kdekoľvek na zemi alebo ako domov. To všetko až do takej miery, že sme schopní sa s týmto priestorom identifikovať, ba angažovať sa v ňom.
Skúsme uvažovať nad tým, čo to znamená – katolicita, katolíckosť.
Čo znamená slovo katolícky?
Pod pojmom katolicita alebo katolíckosť rozumieme vlastnosť Cirkvi odkazujúcu na celosť. Slovenský preklad katolícky sa odvodzuje od gréckeho slova katholikós so základným významom rozsiahly, komplexný, alebo všeobecný, univerzálny.
V Novom zákone nachádzame odkazy týkajúce sa univerzality pôsobenia Cirkvi: v Evanjeliu podľa Matúša sa píše: „Choďte teda, učte všetky národy“ alebo: „Keď na vás zostúpi Duch Svätý, dostanete silu a budete mi svedkami… až po samý kraj zeme“ (Skutky apoštolov). Výraz katolícky sa však v Novom zákone nevyskytuje.
Prvýkrát ho použil cirkevný otec svätý Ignác Antiochijský v liste Smyrňanom. Katolícke je chápané ako „to, čo odpovedá celku – celku Cirkvi aj viery“; to, čo veria všetci, jadro Kristom zjavenej pravdy (ako hovorí kardinál Walter Kasper). Aj Katechizmus Katolíckej cirkvi učí, že katolícky znamená „celý“ alebo „úplný“. Cirkev používa výraz katolícka na označenie seba samej od 2. storočia.
Vývoj katolíckosti Cirkvi
Katolícka identita Cirkvi sa vyvíjala postupne, najmä v zápasoch proti herézam a schizmám. Až do polovice 3. storočia slovo katolícky dosvedčuje plnosť a dokonalosť Cirkvi vychádzajúce zo vzťahu ku Kristovi, ale aj to, že jej nechýba nijaká vlastnosť patriaca k jej podstate. Stredovek sa pýta predovšetkým na garanta katolicizmu, ktorého vidí v pápežovi. Od 11. storočia sa nakreslila jasná deliaca čiara medzi cirkvou západnou (latinskou – rímskou – katolíckou) a východnou (ortodoxnou). Formálne základy katolíckej identity, ako ju vnímame v súčasnosti, položilo tridentské vyznanie vyhlásené 13. 11. 1565 pápežom Piom IV. ako jasné vyhranenie sa voči protestantizmu a reformácii ako takej. Niektorí teológovia 16. storočia udávajú katolicitu ako charakteristický znak pravej Cirkvi, t.j. existujúcej vždy, všade a s mnohými členmi. Od 20. storočia sa znovu zdôrazňuje kvalitatívny rozmer. V ostatných desaťročiach katolícku identitu formoval dialóg prameniaci z uchopenia Druhého vatikánskeho koncilu konaného v rokoch 1962–1965.
Byť katolíkom znamená byť univerzálnym
Pápež Benedikt XVI. vníma katolicitu ako univerzalitu. Na začiatok duchovných cvičení Rímskej kúrie v roku 2013 okrem iného povedal: „Vždy sa veľmi teším, keď vidím, ako Cirkev žije a akou živou je v Ríme vďaka pastierom, ktorí v duchu najvyššieho Pastiera vedú Pánovo stádo. Je takou i vďaka katolíckemu, univerzálnemu kléru. Táto skutočnosť odráža jej povahu: má v sebe niesť univerzalitu, katolicitu pre všetky národy, rasy a kultúry.“ Pápež František opakuje známe vysvetlenie pojmu katolícky na základe spojenia katolicita – všeobecnosť: „Cirkev je katolícka, lebo je všeobecná – je rozptýlená v každej časti sveta a hlása evanjelium každému mužovi a žene. Je priestorom, domom, v ktorom je nám hlásaná úplne celá viera a v ktorom je spása, ktorú nám priniesol Kristus, ponúkaná všetkým.“ Poukazuje však ešte na dopĺňanie sa jednoty a rôznosti: „Cirkev je katolícka, pretože je „domom harmónie“, kde sa vie snúbiť jednota a rôznosť, aby spoločne vytvárali bohatstvo“.
Jednota a rôznosť v kresťanstve
Všetky kresťanské cirkvi sa Veľkým vyznaním viery pevne držia katolicity ako podstatného znaku Cirkvi, no líšia sa v chápaní formulácie katolícky. Ortodoxia zdôrazňuje kvalitatívny moment: katolicita je plnosť spásy, založená na Trojici, ktorá je viditeľná v cirkvi synodálnej (rusky sobornej). Luther vidí v katolicite duchovnú veľkosť, Kalvín ju prekladá do celkom neviditeľnej oblasti. Pre Ekumenickú radu cirkví bola katolicita najskôr stvárnením typu konfesie.“ Ruský ortodoxný teológ Losskij konštatuje že „katolícky je ten, kto prekonáva individuálne, kto sa stotožňuje s celkom.“ Toto tvrdenie dopĺňa aj iný ruský autor Soloviov, ktorý hovorí, že „všetko v Cirkvi, čo je katolícke,
je božské a utvára večnú a nemennú podstatu Cirkvi.“ Tieto vyjadrenia samozrejme nereprezentujú celé spektrum vzťahov medzi katolicizmom, protestantizmom alebo pravoslávím. Sú len drobučkým náznakom, že vieme o sebe uvažovať a hovoriť s úctou napriek tomu, že sa nezhodneme v niektorých teologických otázkach.
Spolu sme Katolícka cirkev
Niekedy sa nám môže zdať, že pri mediálnom alebo osobnom kontakte s Katolíckou cirkvou cítime naftalín, ba až zatuchlinu a nie sviežosť nového života, vidíme viac jej slabosti hraničiace s neschopnosťou nasledovať Kristovo evanjelium, než odkaz na Božie kráľovstvo. A predsa, byť pokrsteným katolíkom je obrovským darom, darom, ktorý nemožno len tak odložiť ako obnosené šaty alebo vychodené topánky. Katolícky neznamená jednotvárny, ale zakorenený v tradícii, a pritom otvorený pre súčasnosť, dostatočne pevný aj pružný, globálny, aj lokálny.
Spolu sme Katolícka cirkev. Spolu s Ukrižovaným a Zmŕtvychvstalým, spolu s oslávenými svätými aj trpiacimi v očistci, spolu s kajúcimi hriešnikmi, spolu s pápežmi, biskupmi a kňazmi, rehoľníkmi a rehoľníčkami, spolu s hľadajúcimi, spolu s deťmi, mladými a rodinami, spolu s tými, ktorí akoby nikde nepatrili – spolu s tvojím jednoduchým alebo komplikovaným príbehom.
S Katolíckou cirkvou sa spája Chrám svätého Petra v Ríme, dedinský kostolík, aj nenápadná kaplnka Panny Márie v prírode. Byť katolíkom znamená byť súčasťou tejto obrovskej pestrofarebnej rodiny, ktorá má svoju minulosť, prítomnosť a s tebou bude mať aj budúcnosť. Lebo v Katolíckej cirkvi je miesto aj pre teba. Ona sa hlási k tebe. Neboj sa prihlásiť aj ty k nej.
TEXT ZDENO PUPÍK
