Na území Kazachstanu bol jeden z najväčších gulagov v Sovietskom zväze
Kazachstan, ako prevažne moslimská krajina, je v súčasnosti veľkou výzvou pre intenzívnejšie ohlasovanie Kristovho evanjelia.
Tento štát v strednej Ázii nazývajú aj „krajinou veľkej stepi“. Je 77-krát väčší ako Slovensko. Človek si vďaka tomu ľahšie uvedomí svoju malosť. Pokorné uznanie svojej obmedzenosti a uznanie Božej veľkosti, moci a nádhery je podmienkou prehĺbenia duchovného života. Keď ho vďaka Kristovej milosti rozvinieme, vtedy popri vernom a odvážnom svedectve kresťanského života, môžu a majú z plnosti srdca začať hovoriť aj naše ústa.
V knihe proroka Izaiáša sa spomína, že Boh si vyviedol svoj ľud na pustatinu, aby sa v ústraní bližšie prihovoril jeho srdcu. Podobne aj ja svoju misijnú službu v Kazachstane, beriem ako cennú skúsenosť na prehĺbenie svojej ľudskej i duchovnej zrelosti.
Je tu priestor byť viac a hlbšie so sebou a s Bohom. Zblízka vidieť službu zodpovedných v Cirkvi. Zrozumiteľnejšie a viac ako svedectvo realizovať svoje príhovory a katechézy.
Aj keď si nemyslím, že budem do konca života misionárom, predsa už teraz po vyše jednoročnej skúsenosti vidím užitočnosť toho, aby sa človek na seba aj na Cirkev pozrel novým pohľadom cez stretnutie so spoločenstvom veriacich inej kultúry.
Farnosť začal budovať v aute
V krajinách bývalého Sovietskeho zväzu často pretrváva ľahostajnosť k náboženstvu. Okrem toho je tu aj znížená pracovná morálka poznačená formalizmom a korupciou. Rozšírený je tiež fenomén neúplných rodín, často spojený s alkoholizmom. Kazachstan zaujíma popredné miesto v rebríčku samovrážd.
V ázijskej kultúre sa veľmi cení hodnota rodiny a počatého života. Avšak pod vplyvom sekularizmu sa oslabujú morálne hodnoty.
V jednom západokazašskom meste na brehu Kaspického mora mi tamojší kňaz spomínal začiatky jeho tunajšej služby pred štrnástimi rokmi. V prvých mesiacoch nepoznal v meste žiadneho katolíka. Neskôr sa náhodou od jednej pani, ktorú zobral autom, dozvedel o matke s dcérou, ktoré patria do Katolíckej cirkvi.
Takto postupne začal rozvíjať svoju farnosť – vo svojom byte v paneláku, v ktorom žil a kde zariadil aj kaplnku. Pomáhali mu viacerí dobrovoľníci z Neokatechumenátneho hnutia. Dnes sa na nedeľnej bohoslužbe, ktorú celebruje zúčastňuje okolo 50 ľudí. Zdôrazňoval mi, že ľudí neoslovuje špekulatívna teológia, ale veľká väčšina ľudí potrebuje prepojenie svojej viery s každodenným životom. Potrebuje prepojiť svoje starosti a pochybnosti s modlitbou a povzbudzujúcim Božím slovom zdôrazňujúcim, že sú neustále milovanými Božími synmi a dcérami. Nádej do každodenných zápasov im dodáva aj pravidelné prijímanie sviatostí zmierenia a eucharistie.
Spoločenstvo – miesto zdieľania radostí a trápení
Tunajšia mentalita je pomerne otvorená komunikácii. Mnohí sú aj po bohoslužbe ochotní ostať na rôzne posedenia a programy. Radi prichádzajú na osobné stretnutia s kňazom, ktoré sú spojené s modlitbou za duchovné uzdravenie rôznorodých oblastí ich života.
Vo farnosti sv. Jozefa v Karagande, kde pôsobím, každoročne prebiehajú pre nových záujemcov dvoj-trojmesačné formačné kurzy – Alfa kurz či biblický seminár. Dôraz kladú na Božiu lásku, ktorá oslobodzuje človeka pre nový život pod mocou KRISTA.
V našej farnosti sa každý týždeň zúčastňujem na stretnutiach v dvoch malých spoločenstvách – v neokatechumenátnom a v modlitbovom spoločenstve.
Obidve spoločenstvá kladú dôraz na prepojenie každodenného duchovného života so zapojením sa do konkrétnej služby vo farnosti. Stretnutia sa vyznačujú osobným a dôverným zdieľaním skúseností a zážitkov uplynulých dní. Tieto dávajú do súvisu s Ježišovými postojmi v evanjeliu a hľadaním ich hlbšieho zmyslu.
Táto autentická priezračnosť pri zdieľaní prežitého napomáha členom spoločenstva obohacovať svoj duchovný život skúsenosťami iných. Aby nezostávali najmä v ťažkostiach osamotení a rozvíjali vzájomnú solidárnu lásku.
Mnohí prežívajú svoj kresťanský život bez podpory svojich príbuzných v rodine. O to potrebnejšia je vzájomná bratská podpora v malých cirkevných spoločenstvách.
V Kazachstane je rozšírené aj duchovné individuálne sprevádzanie veriacich.
K osobnejšiemu prežívaniu modlitby v rámci liturgie prispievajú aj osobné prosby veriacich vsunuté do spoločných modlitieb. Robia to aj viacerí veriaci zo Slovenska v rámci online svätých omší v slovenskom jazyku s piesňami tunajších mladých z nášho diecézneho misijného centra. Sväté omše sa dajú sledovať cez YouTube po zadaní slovného spojenia misionár karaganda.
Nestretávajú sa však len veriaci, ale aj Bohu zasvätené osoby. Povzbudivé sú najmä neformálne stretnutia kňazov. Každý týždeň je to napríklad biblická skrutácia nad nedeľným evanjeliom.
Do pastoračnej služby Cirkvi sú zapojené aj mnohé komunity rehoľných sestier. Sú tu tri kontemplatívne ženské kláštory. V Karagande pravidelne beriem mládež na stíšenie sa ku karmelitánkam.
Karluga – kazašský gulag
Kňazi, rehoľné sestry aj veriaci čerpajú svoju vieru aj z prameňa, ktorý im zachovali duchovní väznení v najväčšom kazašskom koncentračnom tábore stalinského obdobia, ktorý dostal pomenovanie Karlag. Je to skratka pre karagandijský koncentračný láger.
Tábor sa nachádzal pri Karagande. Jeho rozloha bola zhruba 200 krát 300 km. Za takmer 30 rokov prešlo ním približne milión ľudí.
Väčšina z nich bola prenasledovaná pre politické alebo náboženské presvedčenie. Boli v ňom väznení aj mnohí pre vtedajší režim nepohodlní kňazi z rôznych kresťanských cirkví z celého Sovietskeho zväzu. V Karlagu boli väznení aj mnohí predstavitelia kazašskej inteligencie.
Z väznených v tomto tábore sú už viacerí blahorečení. Okrem viacerých pravoslávnych duchovných aj rímskokatolícky kňaz poľskej národnosti Vladislav Bukovinski a gréckokatolícky kňaz ukrajinskej národnosti Alexij Zaricki. Obidvaja po skončení väzenia ostali dobrovoľne pastoračne pracovať v Kazachstane.
Kazachstan:
- Je 77-krát väčší ako Slovensko.
- Rozlohou je taký veľký ako Európa bez Škandinávie.
- Väčšina krajiny pokrytá trávnatou stepou.
- Takmer štyri pätiny obyvateľstva tvoria moslimovia.
- Zhruba jedna pätina sú pravoslávni.
- Protestantov sú zhruba dve percentá a katolíkov necelé jedno.
TEXT A FOTO ONDREJ ŠMIDRIAK
