„Dioecesim Žilinensem erigimus“ (zriaďujeme Žilinskú diecézu) píše sa v apoštolskej konštitúcii Slovachiae sacrorum Antistites zo 14. februára 2008. V týchto dňoch si pripomíname 15. výročie tejto pre nás výnimočnej udalosti. Prienik výročia zriadenia a úmrtie emeritného pápeža Benedikta je príležitosťou uvažovať o dedičstve úžasného pápeža a o našom poslaní.
Pápež Magistéria
Benedikt XVI. bol pápežom Magistéria. Ctil si Učiteľský úrad Cirkvi a jeho náuku, aj ju spoluvytváral. Vážil si historický poklad viery, poznal zdravé učenie cirkevných otcov, ale aj mylné náuky. Jasne rozlišoval a pomáhal rozlišovať svojim súčasníkom, ale aj nasledujúcim generáciám, ako poukázať na biblické korene problematiky, vývoj pohľadu a jeho uchopenie v súčasnosti. Hovoril o tom, že Cirkev nie je skupinou aktivistov. Nepotrebujeme v Cirkvi viac ľudského (horizontálneho), ale viac božského (vertikálneho). Do tohto kontextu patrí aj jeho abdikácia – Boh si nájde iného vikára.
Garant jednoty
Benedikt XVI. bol garantom jednoty a apoštolskosti. Nie všetkým to vyhovovalo. Mnohí chcú potopiť apoštolskú postupnosť ako mýtus. Pápež Benedikt nechcel mať z Cirkvi pevnosť, ale nechcel ani pasáž, kde si každý vyberie, čo sa mu páči, a ide preč. Cirkev nie je ani uzavretým getom, ktoré je úplne neprístupným ani zvonku dovnútra, ani zvnútra navonok. Geto dusí. Cirkev má byť domovom, kde človek býva, kam nechodí na návštevu, ale je prirodzeným miestom jeho života. Tu nachádza vzťahy, tu nachádza posilu a občerstvenie. Do cirkvi (diecézy/farnosti) človek nechodí na výlet ako do múzea, aby sa tu kochal niečím, čo sa kedysi používalo a fungovalo a už toho niet. Cirkev (diecéza/farnosť) je rodinou, kde sa stretávame s ľuďmi a s Bohom, aby sme zažívali spoločenstvo obnovujúceho sa života. Cirkev nie je homogénnym spoločenstvom, miesto tam majú rozličné prúdy. Na jednote treba pracovať. Neprichádza len tak. A treba sa za ňu modliť.
Dialóg s kultúrou
Benedikt XVI. bol excelentným mysliteľom. Nezabudnuteľné sú najmä tri jeho vystúpenia: vo Westminstri v Londýne (17. 9. 2010), Kolégiu bernardínov v Paríži (12. 9. 2008) a nemeckom parlamente (22. 9. 2011). V prvom rade mu vždy išlo o pravdu, nie o originalitu. Nebál sa byť nepopulárny a hovoril o diktatúre relativizmu. Nerobilo mu problém hovoriť o absolútnej pravde alebo o tom, že demokracia nie je dobrá sama o sebe, lež potrebuje morálne hodnoty. Rovnako sloboda potrebuje morálnu zodpovednosť. Ak sa sloboda stane absolútnom pozbaveným akéhokoľvek etického hodnotového ukotvenia, degraduje na tyraniu v rozmere osobnom aj spoločenskom.
Integrálny rozvoj
Benedikt XVI. intenzívne vnímal, že „komplexnosť súčasnej situácie si vyžaduje novú humanistickú syntézu, hlbokú kultúrnu obnovu a znovuobjavenie základných hodnôt, na ktorých možno stavať lepšiu budúcnosť. Kríza nás zaväzuje prehodnotiť našu cestu, stanoviť nové pravidlá, nájsť nové formy angažovanosti“ (Caritas in veritate 21). Videl spoločnosť v celosti, veril, že duchovné princípy sa dopĺňajú so zásadami sveta a môžu nastaviť náš svet spôsobom, že v centre pozornosti rozvoja nebude len zisk, ale človek, rodina, solidarita. Sebectvo ničí jednotlivca aj spoločnosť/komunitu. Preto základný postoj je sebadarovanie v pravde a láske: „Známkou človeka ako človeka je to, že sa nepýta na to, čo môže, ale na to, čo má konať a že sa otvára hlasu pravdy a jej nároku“.
Zotrieť prach z evanjelií
V podobenstve o kráľovskej hostine čítame, ako kráľ pozval ľudí na svadobnú hostinu, ale nikto tam nechcel ísť. Zavolal širokú verejnosť, ale keď vošiel pozrieť na hodovníkov, „videl tam človeka, ktorý nebol oblečený do svadobného rúcha. Povedal mu: ‚Priateľu, ako si sem vošiel, veď nemáš svadobné rúcho?‘ On onemel. Vtedy kráľ povedal sluhom: ‚Zviažte mu nohy a ruky a vyhoďte ho von do tmy. Tam bude plač a škrípanie zubami.‘ Lebo je veľa povolaných, ale málo vyvolených (Mt 22,11-14)“. Aj toto je súčasťou evanjelia, nie sú tam len odkazy na niečo, čo vyhodnocujeme ako „zhovievavá benevolentnosť“ – je tam aj náročnosť a vyvodenie zodpovednosti. A to sa nepáči všetkým.
Mnohí majú pomýlenú predstavu o Ježišovi z rozličných dôvodov. Niektorí si skladajú mozaiku Ježišovej osoby len z niekoľkých zlomkov evanjelia – najviac z Vianoc a Veľkej noci. Benedikt XVI. bol odhodlaný urobiť všetko, čo je v jeho silách, aby ľudia poznali neskreslenú predstavu o Kristovi – napríklad napísal dielo Ježiš Nazaretský, čím chcel zotrieť z neho nálepky, ktoré dostával: „Je len samozrejmé, že rekonštrukcie Ježiša, ktorého bolo treba hľadať za tradíciami evanjelistov a ich prameňov, sa stávali čoraz rozporuplnejšími: od protirímskeho revolucionára, ktorý pripravuje zvrhnutie rímskej moci a napokon stroskotá, až po mierneho moralistu, ktorý všetko schvaľuje a nepochopiteľným spôsobom sa pritom sám stane obeťou. Kto si niektoré z týchto rekonštrukcií prečíta, môže zbadať, že viac, než odkrytím zahmlenej ikony, sú skôr fotografiami autorov s ich vlastnými ideálmi“ – čítame v predslove ku knihe. Pripomína nám učenie Katechizmu Katolíckej cirkvi, že kresťanská viera nie je náboženstvom knihy v klasickom zmysle (porov. KKC 108). „Biblický Boh doteraz pracuje na dejinách ľudí a v nich. A v Kristovi vstupuje ako osoba do úmornej práce dejín“, povedal v Kolégiu bernardínov v Paríži.
Boj s vlkmi v ovčom rúchu
S odstupom času môžeme konštatovať, že Benedikt XVI. si dal počas pontifikátu dve zásadné úlohy: sprítomňovať/približovať Boha každému človeku a posilňovať bratov a sestry vo viere. Snažil sa ich zhostiť, čo mu sily stačili. Stála však pred ním ešte jedna zásadná úloha, na ktorú mal predpoklady (ale mohli ho aj zväzovať), lebo poznal pomery v rímskej kúrii: jej reforma. Chcel riešiť nielen zmenu formálnych štruktúr, ale jadro problematiky – škandál korupcie, pedofílie a homosexuality. A obrátili to proti nemu. Tí, ktorých sa to bytostne týkalo. Vždy tu boli, ale je ich čoraz viac. A cirkev sa s tým musí vysporiadať. Preto Benedikt dookola zdôrazňoval, že je to Pánova vinica, že je to Kristova Cirkev. Zreteľne a zblízka videl, že Vatikán sa stal svetom sám pre seba, na rozkazovanie. Nie na počúvanie. A to bol problém.
Ako hovorí Aldo M. Valli: „Cirkev je príliš dôležitá na to, aby ju nechali v rukách kňazov a biskupov.“ Klerikalizmus nespočíva v tom, že kňaz obetavo pracuje pre farnosť a vynakladá všetky sily pre spásu sebe zverených, ale v tom, že chce pretvoriť farnosť/diecézu – cirkev podľa svojho obrazu – zabúda na evanjelium a kultúrny kontext. Chce konať v mene Boha, ale koná len vo svojom vlastnom mene, z vlastnej sily a veľakrát aj len vo svoj osobný prospech – bez ohľadu na spoluzodpovednosť spoločenstva, ktorému má slúžiť. Nie: ktoré má jemu slúžiť. Ak nastane takáto zásadná zmena perspektívy, dochádza k okypťovaniu a degenerácii spoločenstva a skôr či neskôr nastane tragédia. Preto tieto procesy treba urýchlene demaskovať.
My sme súčasťou Cirkvi, Kristovej cirkvi, nie nad ňou – to platí pre klerikov, ale aj pre laikov! Spolu tvoríme spoločenstvo, Kristovo tajomné telo, ale pozor na tých, ktorí manipulujú. Formácia nemôže byť manipulácia, ale svedectvo a sprevádzanie.
Relativistom liezlo na nervy, keď ich vyzýval k tomu, aby žili, ako by Boh existoval. Je to v príkrom rozpore s tým, čo hovorí súčasný svet: ži, akoby Boh neexistoval – v mene slobody! Dával racionálne argumenty, ale boli odmietané. Preto bol tak atakovaný, preto bol vysmievaný – diskusia by si vyžadovala inú úroveň myslenia. Zosmiešniť je jednoduchšie než vecne diskutovať.
Teologický rozmer odkazu
Kňaz Žilinskej diecézy Ladislav Kučkovský, ktorý už niekoľko rokov pôsobí v susednom Rakúsku, o zosnulom pápežovi povedal: „Benedikta XVI. vnímam nielen ako pápeža, ale aj ako teológa. Zanechal by hlbokú stopu, aj keby sa nebol stal pápežom. Venoval sa mnohým témam, ale v jeho textoch vždy jasne vnímať prioritu Boha. Priorita Boha privádza k tomu, aby mal aj človek svoje správne miesto. Celého človeka v jeho dôstojnosti, ktorú nikto nemôže odňať, vidíme len vtedy, ak vidíme Boha, od ktorého všetko pochádza. Jasne deklarovaná priorita Boha sa potom plnohodnotne a prirodzene premieta do života Cirkvi, je prítomná v liturgii, v teológii a odráža sa aj v zmysle dialógu so sekulárnym svetom. Dialóg považoval za životne dôležitý aj pre budúcnosť Cirkvi a viery.“ Tento rozmer odkazu teológa Ratzingera – pápeža Benedikta XVI. je potrebné poznať najmä pri konfrontácii s mnohými inými trendmi, ktoré môžeme pozorovať v ostatných rokoch – často sú, žiaľ, plné horizontalizmu. Potom sa stáva, že s Cirkvou narábame ako s ľudským dielom, ktoré treba nanovo premyslieť a preformátovať, ako sa nám páči. Popri tom zabúdame na cestu, ktorou už Cirkev prešla v minulosti (tradíciu) a čo do nej vložil jej zakladateľ Ježiš Kristus.
Viac o Benediktovi XVI. si môžete vypočuť v rozhovore s Ladislavom Kučkovským tu:
Mušľa v erbe
Žilinská diecéza je jednou zo 126 biskupstiev, eparchií, exarchátov, vikariátov, apoštolských administratúr alebo provincií, ktoré boli založené počas pontifikátu pápeža Benedikta XVI. v roku 2008. V erbe našej diecézy sa nachádza mušľa, ktorá odkazuje na pápežský erb Benedikta XVI. Hľadiac do tváre zosnulého pápeža cítime zodpovednosť za dedičstvo. Vieme ho nejako uchopiť? Čo to pre nás môže a má znamenať – že sme jednými z dedičov Benedikta XVI.? Sme pozvaní, aby sme poznali a vážili si Magistérium Cirkvi, aby sme ho do hĺbky študovali a aplikovali. Sme pozvaní, aby sme vytvorili podmienky pre dialóg s občianskou spoločnosťou a súčasnou kultúrou. To neznamená, aby sme na všetko pritakávali, ale nebáli sa komunikovať – aj za cenu, že nás nepochopia či vysmejú. Sme pozvaní, aby sme usilovali o integrálny rozvoj nám zverených, aby sme ponúkali celistvé učenie (nielen populárne čriepky). Sme pozvaní, aby sme slávili liturgiu s úctou a kultivovali aj liturgický priestor. Mušľa v našom erbe zostane navždy. Čo zostane z odkazu Benedikta XVI. vo farnostiach?
Pätnáste výročie: míľnik alebo len epizódka?
Pri príležitosti 15. výročia vzniku diecézy si budeme pripomínať, čo všetko sme dokázali. Je dôležité ďakovať Bohu aj ľuďom. Vydáme pamätnú obrázkovú knihu, ktorá aspoň čiastočne mapuje život v našej diecéze počas uplynulých 15 rokov. Pozveme priateľov z iných i zahraničných diecéz na návštevu. Ako si predstavujeme rozvoj tém ako dialóg, formácia, spoluzodpovednosť za život vo farnosti? Máme projekt obnovy vzťahov. Ale čím tento projekt napĺňame? Aký je jeho obsah? Je to len o peniazoch? Fungujú aspoň (niektoré) sídla dekanátov ako miesta stretávania, synodality a formácie, vzorné miesta, kde sa budeme chodiť učiť, ako cirkev žije? Otvoríme problematické okruhy otázok?
Zodpovednosť za dedičstvo
„Aby Cirkev uskutočňovala svoje poslanie, musí mať neustále odstup od svojho okolia, musí byť takpovediac odpútaná od sveta. Jej zmysel spočíva v tom, aby bola nástrojom spásy. Aby zadosťučinila svojmu vlastnému poslaniu, musí vyvíjať úsilie o oslobodenie sa z tohto zosvetštenia a znovuotvorenie sa Bohu. Epochy sekularizácie Cirkvi vlastne prospeli, pretože výrazne prispeli k jej očisteniu a vnútornej obnove,“ povedal počas svojho príhovoru na pôde nemeckého parlamentu. Chcel tým povedať, aby sme sa nebáli doby, keď prídeme o nejaké privilégiá, ale sústredili sa na svedectvo o živom Kristovi uprostred nás. Nebojme sa ísť na hlbinu, aj keď nás nebudú davy. V našich podmienkach ale táto náročnosť neraz vedie k budovaniu cirkvi ako exkluzívnej spoločnosti, na ktorú majú nárok len tí „najsuperkatolíci“. A ak čo len o chĺpok vybočujú z nejakých pravidiel, tak sú neprijateľní… Opačným extrémom je budovať ľudovú Cirkev zástupov niekedy aj na úkor pravdy a vernosti evanjeliu – len aby sa všetci cítili prijatí. To môže byť populizmus hrubého zrna.
Naše cirkevné inštitúcie v nie ďalekom časovom horizonte určite prejdú premenou. A aj kňazi dostanú zrejme nové úlohy a budú si musieť osvojiť nové kompetencie. Potrebujeme nájsť spôsob vhodného synodálneho riadenia farnosti/diecézy, resp. zosúladiť zodpovednosť pokrstených a farára/biskupa. Pýtame sa: čo robí dobrého kňaza dobrým? Čo od seba navzájom očakávame – laici a klerici? Kňazi a biskup? Vieme sa chápať? Vieme sa navzájom povzbudiť? Pozeráme jedným smerom?
Dvojznačnosť synodality
Pracovný dokument pre kontinentálnu etapu synody o synodalite uvádza, že cieľom celého procesu je „dekonštrukcia“ jednoosobového riadenia resp. vybudovanie nového synodálneho inštitucionálneho modelu cirkvi (bod 57) – odstránenie modelov cirkvi, aké poznáme teraz. Chce po tejto ceste ísť aj naša Žilinská diecéza? Nedokážeme zabrániť iným diecézam vybrať si svoju vlastnú cestu, ale ak je to len trochu možné, buďme múdri v uplatňovaní synodality. Môže to byť výborný nástroj na posilnenie spoločenstiev, posilnenie spoluzodpovednosti a odvahy pre misiu. Veľký dôraz sa kladie na dôstojnosť a zodpovednosť pokrstených. Ale synodalita môže to byť aj nástroj na úplné rozbitie Cirkvi – nielen jej riadenia, ale aj samotného života. Doteraz ponúkané pohľady na implementáciu princípov synodality boli výrazne pozitívne, resp. všeobecné odporúčania boli konštruktívne. Spomínaný dokument však spochybňuje doterajšiu prax Cirkvi v niektorých oblastiach ako napr. sv. prijímanie pre znovuzosobášených (bod 94) alebo kňazstvo žien (bod 64). Pozýva nás nájsť primeraný rozsah prijatia a zapojenia sa do života farnosti niektorých skupín – slobodných rodičov, ľudí žijúcich v polygamnom manželstve, LGBT ľudí a iných (bod 39). Istotne je potrebné dať ľuďom pocítiť, že nikto nie je vylúčený (bod 103) a počúvať všetkých, avšak rozhodovať sa musíme podľa evanjelia a podľa učenia Cirkvi, nie podľa citovej frustrácie tých, ktorí nemôžu pristupovať k sviatostiam – Cirkev tvorí nielen periféria. Najužitočnejším prvkom obnovy podľa ponúkaného dokumentu môže byť činnosť farských a diecéznych pastoračných rád, ktoré sa javia v našej dobe ako nenahraditeľné (bod 78). Preto je nevyhnutná formácia členov týchto rád, lebo v synodalite, vzájomnej láske a v spoluzodpovednosti musíme rásť.
Farnosti a celá diecéza by mali byť miestami pravdy o človeku a miestami, kde sa dá stretnúť Boh. Miestami, kde Kristus žije v cirkvi.
Nová renesancia?
Američan Ross Douthat v knihe Dekadentná spoločnosť (2022) píše o tom, že jednou z možných alternatív vývoja spoločnosti v 21. storočí je cesta novej renesancie. Vnímame nostalgiu starších za minulosťou a bránime historický kresťanský charakter západu – aj našej krajiny. Popri tom registrujeme prezentácie progresivistických vízií civilizácie bez spoločnej pamäti a bez náboženských koreňov. Medzi týmito mantinelmi sa pohybujú občania na oboch stranách Atlantického oceánu. „Európa je výrazne duchovná skutočnosť“, zdôrazňuje Svätý Otec František, preto „korene nemajú byť muzeálnymi exponátmi, ani využívané v záujme prestíže a moci“. Čo vlastne chceme obnovovať? K čomu sa chce Európa vracať? Na čom chceme stavať my – v srdci Európy? A čo by povedal sv. Benedikt z Nursie?
