TEXT ĽUBICA KURICOVÁ, FOTO
Dôvera v Otca úzko súvisí aj s dôverou, ktorú prežívame v medziľudských vzťahoch, lebo jej darcom je pôsobiaci Duch Svätý, vychovávajúci nás k pravde a úprimnosti.
Postoj dôvery voči Bohu a milosrdenstva k blížnym
Jeho vždy milujúci pohľad na svoje najmilovanejšie deti bude vždy svedectvom Božej lásky, ktorá nemá hraníc, a zároveň výzvou pre človeka, aby mu dalo odpoveď úprimnej detskej dôvery.
Boh túži večnom dobre človeka
Ak človek skutočne dôveruje Bohu, tak vie, že Boh netúži po ničom inom, len po časnom a večnom dobre človeka, že Božia vôľa je darom jeho milosrdenstva, a preto ju plní bez ohľadu na to, či sa zhoduje s jeho citmi a logikou ľudského rozumu, alebo nie. V každodenných všedných, možno nepatrných situáciách nášho života, si musíme pestovať dôveru v prozreteľnú a stále prítomnú Otcovu lásku. Niet chvíle v čase našej pozemskej púte, do ktorej by Otec nebol zainteresovaný. Kristovo ubezpečenie „ja som s vami po všetky dni vášho života až do skončenia sveta“ (Mt 28, 20), je pre nás dôvodom k radosti. Uprostred našich trápení nás práve táto radosť podnecuje k úprimnej modlitbe vďaky a k prehlbovaniu dôverného vzťahu s naším Otcom. Jej ovocím je vnútorný pokoj, ktorý je dôležitý nielen pre nás, ale aj pre mnohé nespokojné a utrápené duše ľudí, ktorých nám Pán posiela do cesty.
Vedz, dcéra moja, že moje srdce je milosrdenstvom samotným. Túžim, aby tvoje srdce bolo sídlom môjho milosrdenstva. Túžim, aby sa rozlialo na celý svet skrze tvoje srdce. Ktokoľvek sa priblíži k tebe, nech neodíde bez dôvery v moje milosrdenstvo.
Božie a ľudské milosrdenstvo
Medzi tajomstvom Božieho milosrdenstva a ľudského milosrdenstva je súvis. V chápaní sv. Faustíny milosrdenstvo voči blížnym sa rodí a plynie z tajomstva Božieho milosrdenstva. Vzorom jeho praktizovania je sám Pán Ježiš – vtelené milosrdenstvo. V ťažkých chvíľach, keď nevedela, ako sa zachovať voči svojim blížnym, sa pýtala: „Čo by robil Ježiš na mojom mieste?“ O závislosti medzi ľudským a Božím milosrdenstvom jej hovoril sám Pán Ježiš: „Vedz, dcéra moja, že moje srdce je milosrdenstvom samotným. Túžim, aby tvoje srdce bolo sídlom môjho milosrdenstva. Túžim, aby sa rozlialo na celý svet skrze tvoje srdce. Ktokoľvek sa priblíži k tebe, nech neodíde bez dôvery v moje milosrdenstvo. Veľmi túžim, aby duše mali túto dôveru (Den. 1777).
Sv. Faustína zistila, že ak človek plnšie dôveruje Bohu, tak tým obetavejšie a účinnejšie preukazuje pomoc blížnym. Dobre vedela, že k tomu, aby bol človek schopný preukazovať milosrdenstvo v Kristovom duchu, je potrebné žiť v spojení s ním. Aby sme ho mohli rozpoznať v druhých a slúžiť mu v nich, treba sa najprv naučiť žiť s ním vo svojej duši (Den. 503). To, čo bolo povedané na tému dôvery a milosrdenstva v škole duchovnosti sv. Faustíny, nám dovoľuje konštatovať, že ide o základy kresťanského života.
Dovoľme mu dotknúť sa nás svojím bezhraničným milosrdenstvom, aby sme sa prostredníctvom skutkov, slov a modlitby aj my stali apoštolmi milosrdenstva v našom svete, zranenom egoizmom, nenávisťou a hlbokým zúfalstvom. Čím viac prijímame milosrdenstvo od nášho Otca, tým viac ho vieme prejaviť, dovoľujeme, aby pretekalo cez nás na druhých.
