Úvod Komentár Odišiel veľký učiteľ

Odišiel veľký učiteľ

264
0

TEXT Ladislav Stromček, FOTO Peter Zimen

V decembri 2022 sme si pripomenuli prvé výročie úmrtia Ladislava Stromčeka, prvého generálneho vikára Žilinskej diecézy, ktorý bol v našej diecéze pravdepodobne najväčší znalec diela Jozefa Ratzingera – pápeža Benedikta XVI. Jeho prácam sa venoval v rámci svojej doktorskej práce a v našom vydavateľstve mu vyšla aj kniha Cirkev ako Communio – náčrt ekleziológie Josepha Ratzingera. Nasledujúci text napísal pre náš časopis po abdikácii Benedikta XVI. Vyšiel v marcovom čísle 2013.

Pápež Benedikt XVI. nás učil porozumieť tomu, ako nás chce viesť Pán.

„Určite musíte byť poriadne šokovaný pápežovou rezignáciou“ – vraveli mi ľudia v týždni po 11. februári 2013. Je to pravda, bol som šokovaný – prvú pol hodinu. Potom mi začalo dochádzať: aké je to typické gesto pre Benedikta XVI., pápeža tak nesmierne pokorného, odosobneného, rozvážneho, dôverujúceho rozumu, pozerajúceho sa dopredu.

BENEDIKT – INTERPRET KONCILU

Naozaj, komu Benedikt XVI. nie je sympatický, ten zrejme príliš sleduje dominantné médiá a je odkázaný len na jednostranný a predpojatý obraz pápeža a Katolíckej cirkvi. Je našou veľkou chybou, ak si nedáme námahu vyhľadať si a pozorne preštudovať, čo pápež naozaj hovorí.

Napríklad tri dni po ohlásení svojho odstúpenia sa stretol s kňazmi svojej rímskej diecézy a v príhovore „bez papiera“ zrozumiteľne a jasne načrtol intelektuálne brilantnú analýzu vývoja Katolíckej cirkvi v ostatnom čase.

Znova výstižne zopakoval to, čo raz historici nebudú môcť obísť, keď budú hodnotiť význam Benedikta XVI., a to obnovu správneho chápania Druhého vatikánskeho koncilu. Práve nepochopenie Koncilu a dezinterpretácia jeho myšlienok viedli k mnohým zmätkom v minulých desaťročiach.

Benedikt preto dôrazne pripomínal, že Cirkev nie je naša, ale je Kristova. My si ju teda nesmieme prispôsobovať podľa našich želaní a predstáv. Ani podľa požiadaviek liberálneho myslenia. Preto je veľkým nepochopením podstaty Cirkvi, ak sú snahy vnášať do nej prvky demokracie, „vlády ľudu“, lebo v nej nemá vládnuť ľud, ale jej Pán. Pomýlenosťou je zdôrazňovať, že „my sme Cirkev“ takým spôsobom, že Bohu upierame centrálne miesto v nej. Pravdy viery, pravda o živote, dobré a zlé správania nie je to, na čom sa dohodne väčšina v diskusiách, ale to, čo nám ako pravdu dáva spoznávať náš Boh. Aj preto sme mali Benediktov Rok viery (začal sa 11. októbra 2012 na 50. výročie otvorenia Druhého vatikánskeho koncilu a skončil sa 24. novembra 2013, na slávnosť nášho Pána Ježiša Krista, Kráľa vesmíru – pozn. red.).

ROK VIERY

Človek sa musí rozhodnúť, či svoj život zverí Bohu, alebo pôjde podľa svojich predstáv. Problémom dnešného postmoderného človeka je to, že to má všetko domiešané a chce sa aj považovať za veriaceho a zároveň si žiť tak, ako keby Boha nebolo. Nehľadá vôľu Pána, za archaizmus považuje Božie kráľovstvo, pretože chce byť kresťanom „svojím spôsobom“, lebo „to tak cíti“, lebo sa mu to tak páči, a podľa toho si chce uspôsobiť aj Cirkev.

Mnoho z dnešných zmätkov v myslení bolo spôsobené nesprávnym vysvetľovaním Koncilu, hovoril Benedikt. To, ako sa v médiách podával Koncil v desaťročiach po ňom, prinieslo podľa neho mnohé kalamity, tak veľa problémov, toľko škôd, vyprázdňovali sa semináre, zatvárali kláštory, z liturgie sa robilo divadlo a spoločenská udalosť.

Svätý Otec preto pozýval k takému porozumeniu Koncilu a Cirkvi, ktoré je založené nie na diskusiách o tom, čo sa nám viac páči, ale na viere – preto Rok viery – a na skúmaní toho, kam chce Cirkev v našich časoch viesť jej Pán. Takéto chápanie Cirkvi sa po období zmätkov dnes znova vynára v čistej forme so všetkou duchovnou silou, ktorá pochádza od Božieho Ducha, tejto pravej sily na obnovu Cirkvi, hovoril Benedikt.

Veľmi silne, jasne a jednoducho to vyjadril pri nástupe na Petrov stolec v roku 2005, keď povedal, že ak má vyjadriť svoj program, s ktorým začína službu, jeho jediným programom je počúvať hlas Pána a ísť podľa neho. A neskôr dodal: Modlite sa za mňa, aby som sa nezľakol vlkov.

UČIŤ SA ROZPOZNAŤ BOŽÍ PROJEKT

Pápež Benedikt XVI. nás učil tomu, ako nás chce viesť Pán. Nie realizovať v Cirkvi vlastné projekty, ale rozpoznať podstatné črty Božieho projektu. My to robievame opačne – niečo si vymyslíme a potom prosíme o Božiu pomoc v našich plánoch. Benedikt hovoril, že to je hrubá chyba. Učil nás schopnosti rozpoznať v dianí okolo nás, v našom živote a v živote Cirkvi znaky Božieho pôsobenia, zbadať, čo robí Boh a k tomu sa pridať so všetkými svojimi silami, rozvážne i odvážne, plne dôverujúc v zmysel toho, čo Boh robí, aj keby to ľudsky vyzeralo ako neúspech.

To bol Benedikt – úplne sústredený na správne pochopenie Pánových slov, úplne slobodný od toho, čo o ňom kto povie a napíše, akoby neschopný vnímať, ako ho kto znevažuje a uráža, hovoriaci zrozumiteľne a jednoducho o najťažších témach, považovaný už teraz za jedného z najväčších teológov v dejinách Cirkvi. Až postupom času sa bude vyjavovať, ako presne popísal stav našej doby a ako vysvetlil, že je podstatné držať sa pravdy o Bohu a o človekovi.

V posledné dni svojej služby sa teda znova vrátil k jednej z nosných tém svojho pontifikátu: je dôležité čítať Koncil v kontinuite s celou tradíciou Cirkvi, pretože on nebol nejakým radikálnym zlomom s minulosťou a nejakým novým začiatkom Cirkvi, ako keby všetko doterajšie bolo zlé. Ak Cirkev stáročia považovala niečo za posvätné, ako to teraz môžeme len tak odvrhnúť?

Tým sa nemyslí lipnutie na starých ľudských nánosoch – veď už len jeho zrieknutie sa úradu hovorí o tom, že vie radikálne odlíšiť, čo nepatrí k podstate Cirkvi.

NEROZUMNOSŤ POROVNÁVANIA

Keď už sme pri tom – v súvislosti s odstúpením Benedikta XVI. sa spomína výrok Jána Pavla II., že z trónu sa síce dá odísť, ale z kríža sa zostúpiť nedá. Tak čo je potom správne, môže, či nemôže pápež odísť?

Obaja pápeži svätého života nám ukázali, že Božie myšlienky sú väčšie než naše malicherné uvažovanie. Jedného Pán viedol tak, aby mal pred celým svetom viditeľnú účasť na Kristovom utrpení a cez druhého nám Boh ukazoval, ako veľmi Pán dôveruje našej rozvážnej zodpovednosti za svoje konanie.

Veď to sa dá aj otočiť: Tak, ako Ján Pavol II. viackrát rozmýšľal o možnosti odstúpenia, tak Benedikt XVI. bol schopný vytrvať v službe do posledného dňa svojho života. No jeden i druhý sa neriadili komentármi v novinách, ale počúvali v modlitbe a premýšľaní hlas Pána, ktorý každého viedol ináč.

Nie je rozumné ich porovnávať: Benedikt XVI. bol mimoriadnym Božím darom pre Cirkev vo svojej dobe presne tak, ako bol Ján Pavol II. mimoriadnym darom pre Cirkev v jeho čase.

Aké povzbudivé je to pre nás, ktorí sa nechávame zviazať svojimi zabehanými predstavami a myslíme si, že Boh má len toľko možností, koľko ich vidíme my.

Hovorieva sa bonmot, že Jána Pavla chceli ľudia viac vidieť a Benedikta chceli viac počúvať. Je to zjednodušujúce, ako keby Ján Pavol nehovoril dôležité veci. Ale predsa, vyjadruje to rozmanitosť pôsobenia Božej milosti. Veď aj Ježiša chceli i vidieť i počúvať.

PÁN SI UŽ PRIPRAVUJE PASTIERA PRE SVOJU CIRKEV

Niektorí to hovorili tak, že Benedikt bol poslednou šancou pre Európu, ktorá sa prudko odkresťančuje. Ťažisko rozvíjajúcej sa Cirkvi je dnes skutočne už mimo Európu, ktorá odmieta korene, z ktorých vyrástla. Pochopíme to možno až časom, a to aj vo svetle Benediktovho videnia vecí.

Bude teda ešte dosť príležitostí spoznávať mimoriadnu osobnosť pápeža Benedikta XVI. a znova a znova byť vďačný Pánovi za to, že v ťažkých dobách posiela Cirkvi veľkých a svätých pastierov.

Meno nového pápeža preto očakávame nielen s pochopiteľnou zvedavosťou, ale najmä vo viere, že Pán už má pripravené riešenia, ako povedie svoju Cirkev ďalším úsekom jej putovania. Vieme, že jeho milosť si k tomu už roky pripravovala pastiera, ktorého si Pán vybral (po rezignácii pápeža Benedikta XVI. konkláve zvolilo 13. marca 2013 kardinála Bergoglia za nového pápeža. Zvolil si meno František – pozn. red.).

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Zadajte svoj komentár!
Zadajte svoje meno tu