TEXT RÓBERT LETZ, FOTO DUŠAN VÁCLAV
Od jari vám približujeme život a pôsobenie významného jezuitského pátra Vendelína Javorku. Dnes prinášame záverečnú časť seriálu.
Život Vendelína Javorku predstavuje pestrú mozaiku zážitkov, bolestí, prenasledovania, ale aj radostí a úspechov. Počas niekoľkých mesiacov sme vám prinášali ich stručný opis. V tomto článku ponúkame finále jeho pozemského života.
Viera v zjednotenie
Páter Javorka napísal samizdatovú príručku k duchovným cvičeniam pod názvom Duch viery – čím je pre duchovný život a nábožnosť, vo vzťahu k sebe, k spolubratom, k Cirkvi, k vede, k dnešnej dobe, k utrpeniu a prenasledovaniu. Aj ďalej uvažoval nad možnosťou zjednotenia západnej a východnej cirkvi. Bol realista. Na základe svojich skúseností si plne uvedomoval, že zjednotenie je veľmi dlhý a namáhavý proces: S Východom je ťažko hovoriť o jednote, a to preto, lebo im chýba opravdivá ochota podrobiť sa disciplíne jednoty. Východní sú za jednotu, ale každý lipne na svojom. O nejakom spoločnom zákonníku pre celý Východ je veľmi ťažko jednať. A keď sa v jednaní rozhovor dotkne otázky vlastných tradícií a obyčajov, o tom sa nedá už ani s nimi diskutovať, lebo hneď majú dojem, že sa im to ide brať.
Aj napriek prekážkam, ktoré videl, však neprestal veriť v zjednotenie, kde mali zohrať dôležitú úlohu práve Slováci: Rusku sú potrební horliví misionári, Cyrilovia a Metodovia. Náš malý slovenský národ je povolaný, aby dal ruskému národu dobrých kňazov, kým si ich on sám zo seba nevychová. Prosím nebeského Otca, aby vzkriesil mnoho povolaných, aby vyvolil mladíkov, čo by šli do tejto vinice nám tak blízkej a doteraz tak zanedbanej a zavretej.
Odkaz v pomníku
Zdravotný stav pátra Javorku sa zhoršil na začiatku roka 1966. Dostal chrípku, ktorá ho vyčerpala. Od začiatku marca sa jeho stav ešte zhoršil. Sťažoval sa na bolesti srdca. Dňa 21. marca 1966 posledný raz odslúžil svätú omšu. Dva dni nato mu kaplán Ján Michalička priniesol sviatostného Ježiša a udelil pomazanie chorých. Na druhý deň 24. marca v noci sa mu priťažilo. Opakoval slová: „Hospodi pomiluj!“ a posledných sedem Ježišových slov na kríži: „Pane, do tvojich rúk porúčam svojho ducha.“ V noci zomrel. Rodina pátra Javorku nechala vytlačiť parte nielen v slovenskom, ale aj v anglickom jazyku. Pohreb sa konal v sobotu 26. marca 1966 v Žiline. V tom čase väčšinu kňazov zamestnávalo predveľkonočné spovedanie, takže sa ho nemohli zúčastniť vo väčšom počte. Telesné ostatky pátra Javorku boli od rána vystavené vo farskom kostole. Zádušnú svätú omšu odslúžil vtedajší generálny vikár Nitrianskej diecézy, neskorší nitriansky biskup Ján Pásztor. Krátku kázeň povedal kaplán Ján Michalička. Výnimočne povolený pohrebný sprievod sa vydal cez mesto až k cintorínu. Zúčastnilo sa ho veľké množstvo veriacich.
Hrob pátra Javorku neskôr ozdobil pomník z bieleho mramoru. Pomník predstavuje celok zložený z dvoch častí. Tu je ukrytá symbolika rozdelenia katolíkov a pravoslávnych. Do každej časti pomníka je vytesaný kríž, pričom vodorovné rameno kríža na ľavej časti pomníka presahuje do pravej časti pomníka. Tým je vyjadrené úsilie pátra Javorku o zjednotenie západnej a východnej cirkvi. Autorom pomníka je známy slovenský sochár Alexander Trizuljak. Odkaz života vyznávača a mučeníka pátra Vendelína Javorku SJ v pomníku tak rezonuje až do dnešných čias.
