TEXT RÓBERT LETZ, FOTO ARCHÍV
Vendelín Javorka sa narodil v obci Černová pri Ružomberku (1882) v rodine železničiara Michala Javorku a Márie Javorkovej, rodenej Hlinkovej, sesternice známeho slovenského národovca, černovského rodáka Andreja Hlinku. Vzhľadom na otcovu prácu musela rodina Javorkovcov často meniť svoj domov. Už krátko po narodení Vendelína sa Javorkovci presťahovali do Sučian. Tu Vendelín vychodil ľudovú školu. Bola to židovská škola s vyučovacím jazykom nemeckým. Pre Vendelína to znamenalo dotyk s iným kultúrnym svetom a rozšírenie jazykových vedomostí. Pretože ukázal schopnosť študovať, rodičia mu od roku 1895 aj napriek sociálnej núdzi umožnili ďalšie štúdiá na nižšom gymnáziu v Ružomberku. Už tu sa začalo konkrétnejšie rysovať jeho kňazské povolanie, ktoré ho v roku 1900 priviedlo do vyššieho benediktínskeho gymnázia v Ostrihome. Po úspešnej maturite v roku 1903 sa Vendelín rozhodoval, či sa stane diecéznym kňazom, alebo vstúpi do rehole. Andrej Hlinka ho presviedčal, aby sa stal diecéznym kňazom, ale mladý Vendelín sa rozhodol pre rehoľu.
Dňa 14. augusta 1903 vstúpil do noviciátu jezuitov v Trnave. Klasické štúdium a rétoriku absolvoval v rakúskom Sankt-Andrä pri Klagenfurte. Práve tu, v prostredí, kde sa zišla národnostne pestrá spoločnosť z rôznych končín Rakúsko-Uhorskej monarchie, sa bližšie spriatelil s Rudolfom Mikušom, neskorším provinciálom jezuitov na Slovensku. Oboch spájal slovenský pôvod, ale aj „ľudovosť myslenia a jednania“. Uvedomili si, že škola im nedala takmer žiadne základy spisovnej slovenčiny. Preto sa, povzbudzovaní niektorými predstavenými, sami pustili do štúdia materinského jazyka. Javorka spolu s Mikušom pokračovali v štúdiách filozofie v Bratislave.
Po skončení trojročného kurzu ich predstavení poslali na pedagogickú prax do maďarskej Kaloče, kde jezuiti spravovali gymnázium. V roku 1912 začal Javorka študovať teológiu v Innsbrucku, v jednom z najznámejších a najkvalitnejších univerzitných stredísk katolíckej teológie. Stal sa chovancom kolégia Canisianum, ktoré vychovalo desiatky významných cirkevných hodnostárov; boli medzi nimi napríklad biskup Klemens August von Galen a kolínsky arcibiskup, neskôr kardinál Joseph Frings – známi odporcovia nacizmu, ukrajinský gréckokatolícky arcibiskup Josif Slipyj, krakovský arcibiskup Adam Sapieha. Zo slovenských biskupov patrili medzi chovancov Canisiana Eduard Nécsey a Jozef Čársky. Javorkovými spolužiakmi v Innsbrucku boli Rudolf Mikuš a Eduard Nécsey. Tu prijal dňa 29. júna 1915 kňazskú vysviacku. Svoju primičnú svätú omšu slúžil v rodnej Černovej na sviatok misionárov sv. Cyrila a Metoda. Potom sa ešte vrátil do Innsbrucku dokončiť si teologické štúdiá. Sľubný rozlet mladého jezuitu Javorku načas zastavila prvá svetová vojna. Ihneď po skončení štúdií musel odísť na front do Karpát ako poľný kurát, kde strávil pri prvých líniách s menšími prestávkami takmer dva roky. Po skončení prvej svetovej vojny sa v roku 1918 vrátil na Slovensko do Trnavy. Tu sa stretol s ďalšími dvoma priateľmi, spolubratmi, rovesníkmi a vojnovými vyslúžilcami Rudolfom Mikušom a Ľudovítom Eisellem. Časy boli nepokojné a búrlivé.
