Text Ľubomír Pavol Prikryl Foto Archív autora
V Žiline prežil posledné roky svojho života významný jezuita, misionár a trpiteľ P. Vendelín Javorka SJ. Od jeho smrti uplynulo päťdesiat rokov.
Vendelín Javorka sa narodil 15. októbra 1882 v Černovej (dnes časť Ružomberka) ako najstarší z desiatich detí. Otec bol železničiar, a preto sa viackrát sťahoval. Začas bývali v Sučanoch, kde – čo je zaujímavé – nadobudol základné vzdelanie v tamojšej židovskej škole s nemeckým vyučovacím jazykom. Istý čas bývali aj v Budatíne (dnes časť Žiliny). Gymnázium absolvoval v Ružomberku a v Ostrihome.
Kňazské začiatky
Štrnásteho augusta 1903 vstúpil do Spoločnosti Ježišovej – k jezuitom – a po absolvovaní noviciátu v Trnave pod vedením P. Ladislava Molnára SJ študoval filozofiu v Bratislave a teológiu v rakúskom Innsbrucku. Tam ho 30. júna 1915 vysvätili za kňaza. V čase prvej svetovej vojny, v roku 1917, dostal povolávací rozkaz za poľného kuráta. Po návrate z vojny hneď v novembri 1918 začal pod vedením P. Ľudovíta Müllera SJ robiť „tretiu aprobáciu“. Bol jedným z trinástich pátrov, ktorí prešli 31. júla 1920 z bývalej Uhorskej provincie Spoločnosti Ježišovej do Česko-slovenskej viceprovincie. Od 15. augusta 1919 do 6. januára 1924 bol superiorom trnavského domu. V tom čase, v roku 1920, dočasne prevzal redigovanie časopisu Posol Božského Srdca.
V Trnave mal na starosti aj Mariánsku kongregáciu študentiek v učiteľskom ústave uršulínok, ďalej krajčírok a služobných dievčat. Predstaveným rezidencie Spoločnosti Ježišovej v Bratislave bol od 7. januára 1924 do 24. februára 1925. Súčasne tu bol nemeckým kazateľom. Viedol aj Bratstvo najčistejšieho Srdca Panny Márie.
Pôsobenie v zahraničí
V roku 1925 ho generálny predstavený Spoločnosti Ježišovej P. Włodzimir Ledochowski SJ povolal do Ríma, aby sa pripravil na misijné účinkovanie medzi Rusmi. Venoval sa štúdiu cudzích jazykov, najmä ruštiny a východnej liturgie. V Ríme pôsobil aj ako hospodár v Pápežskom východnom inštitúte, kde bol súčasne aj ministrom. Od roku 1929 mu pápež Pius XI. zveril budovanie Ruského kolégia, ktorého základný kameň bol posvätený 11. februára 1928. Po kanonickom založení kolégia ho generálny predstavený jezuitov vymenoval za rektora pápežského kolégia Collegium russicum. Bolo zriadené predovšetkým pre bohoslovcov ruského pôvodu. Keďže ich bolo na Západe málo, začali do neho prijímať aj bohoslovcov iných národností, ktorí chceli pracovať v Rusku. Počas Stalinovej krutovlády sa však nemohli dostať do Ruska, preto pracovali poväčšine medzi ruskými emigrantmi na Západe. Rektorom tohto kolégia bol až do roku 1934. Potom sa stal apoštolským administrátorom-vizitátorom v hlavnom meste Mandžuska – v Chabrine. Pôsobil aj v Šanghaji a v Číne medzi tamojšími Rusmi. Tam zastupoval ruského katolíckeho biskupa počas jeho neprítomnosti. Ochorel na týfus, z ktorého sa napokon vyliečil. Po návrate biskupa organizoval katolícku misiu medzi ruskými vysťahovalcami v čínskom Šanghaji, kde viedol Farnosť sv. Jozefa pre Rusov katolíckeho východného obradu. V roku 1938 ho znova povolali do Ríma, kde opäť viedol Collegium russicum do roku 1941.
Počas návštevy Slovenska v roku 1941 šíril myšlienku zblíženia sa Ruska s Katolíckou cirkvou. V tomto duchu mal 8. októbra 1941 v bratislavskom vysokoškolskom internáte Svoradov prednášku s názvom Rusko a Katolícka cirkev.
Väzenie v Rusku
Od roku 1942 pôsobil v Bukovine (Rumunsko), kde ho v čase druhej svetovej vojny zajala postupujúca Červená armáda. Na 
generálnej prokuratúre v Moskve podstúpil vyšetrovanie o politike Vatikánu. Odsúdili ho ako agenta cudzej mocnosti na desať rokov nútených prác. Už sovietska tajná služba NKVD – a neskôr i česko-slovenská Štátna bezpečnosť – považovala Collegium russicum za miesto školenia špiónov. Prešiel asi dvanásť pracovných táborov a väzníc, zväčša na Sibíri. V táboroch slúžieval sväté omše v spoločnej veľkej cele hneď po polnoci, keď všetci spali. Sedel na posteli a na kolenách si rozložil malý oltárik. Niekoľko spoluväzňov, ktorí o tom vedeli, sa na svojich posteliach sústredili. Ako obetný chlieb používal rožky alebo žemle z pšeničnej múky. Spomínal, že veľa ľudí, i kňazov, zomrelo v jeho náručí. On ich zaopatril sviatosťami a modlil sa za nich. Viacerých poučil o katolíckej viere a prijal do Cirkvi.
Dožil v Žiline
Šiesteho februára 1955 ho doviezli do charitného domova v Poťme neďaleko Moskvy, kde mu oznámili, že sa môže vrátiť domov. Do Košíc prišiel 21. apríla 1955 a na druhý deň odcestoval k bratovi do Žiliny. Bol vychudnutý a poloslepý. Po operácii v Bratislave pomerne dobre videl. Venoval sa rozličným drobným prácam – napríklad v sakristii farského kostola opravil obrazy. Kým vládal, chodil aj na huby.
O prežitých rokoch vo väzení a v pracovných táboroch nechcel rozprávať. Hovorieval, že to treba prežiť. V dôverných rozhovoroch však povedal: „Na začiatku som plakal, ale potom som si povedal: Takto si nepomôžem. Nie je to ani na Božiu slávu!“ Ráno si povedal: „Do večera to nejako vydržím. Zajtra si to poviem znova. A tak som vydržal desať rokov.“
Vendelín Javorka zomrel v Žiline vo štvrtok 24. marca 1966 o 23.05 h na srdcovú sklerózu.
Okresný cirkevný tajomník písal vo svojej správe už z 24. marca osobitne o prípravách pohrebu. O jeho osobe písal ako o absolventovi „Rusika“, ktorý po návrate zo sovietskych väzení napriek veku a chorobe „zasahoval“ do činnosti duchovných v Žiline a ktorý vplýval na žilinskú inteligenciu. Do príprav pohrebných obradov podľa neho veľmi nevhodne zasahoval iný jezuita – P. Gabriel Povala SJ. Ten totiž žiadal, aby bolo telo nebohého vystavené v Kostole Obrátenia sv. Pavla, ktorý kedysi patril jezuitom. Chcel dokonca, aby na pohreb prišli všetci biskupi.
Napokon však obrady vykonal 27. marca 1966 v žilinskom farskom kostole generálny vikár Nitrianskej diecézy Mons. Ján Pásztor a kázeň mal vdp. Ján Krstiteľ Michalička. Na cintoríne sa s nebohým rozlúčil generálny vikár. Na pohrebe sa podľa správy okresného cirkevného tajomníka zúčastnilo 12 kňazov, 28 rehoľníčok a asi 370 veriacich… Počasie bolo v tento deň sychravé. V čase pohrebu však svietilo slnko….
Pápežské požehnanie
Už deň po smrti P. Javorku dostala jeho rodina telegram s pápežským požehnaním z Ríma. V nasledujúci deň prišiel z Talianska sústrastný telegram od slovenského jezuitu východného obradu P. Michala Lacku SJ. Komunita pápežského inštitútu Collegium russicum si už 26. marca pripomenula svojho zakladateľa ruskou panychídou – zádušnou liturgiou. P. Gabriel Povala SJ napísal už v tomto roku neveľký – 16-stranový – rukopis s názvom O. Vendelín Javorka (1882 – 1966).
Vendelína Michailoviča Javorku obvineného zo špionáže 1. novembra 1990 celkom rehabilitovali. V procese dodatočnej previerky sa zistilo, že bol neopodstatnene vzatý na trestnú zodpovednosť za špionáž. To dokazuje skutočnosť, že bol prenasledovaný pre svoju vieru…
Použitá literatúra:
Rajmond Ondruš: Z Černovej do Žiliny cez Rím, Šanghaj a gulag. Životné osudy P. Vendelína Javorku SJ (1882 – 1966)
wikipedia
Foto:
Javorka 1925: Otec Vendelín Javorka – foto z roku 1925
V. J. väzeň – Vendelín Javorka po návrate z väzenia.
Väzeň Vendelín Javorka – foto z roku 1945
