ORAVA – 25. 10 .2020 – Posledné 3 dni som strávila testovaním ľudí na Orave. Už dávno ma nebaví čítať akékoľvek statusy ohľadom koronavírusu alebo testovania, či to význam má alebo nemá, ako každý vie, čo by sa malo alebo nemalo robiť. Snažila som sa len pomôcť, spríjemiť tam ľuďom nepríjemné vyšetrenie, usmiať sa spod toho snehuliackeho skafandra. A poviem vám jedno. Aj v takej náročnej situácii, keď dýchate 12 hodín cez 2 rúška, pracujete s materiálom v dvojo rukaviciach, oblepený páskou a okuliare vám tlačia do kostí tak silno, že ich máte pocitovo na sebe ešte aj v noci, tak aj vtedy vám môže byť veľmi fajn, lebo je okolo vás skvelý tím ľudí, ktorí nehundrú a napriek tomu, že sa pred pár hodinami vôbec nepoznali, pracujú ako jeden tím.
Osobne som sa nikdy nestretla s prácou vojakov, ale od tohto víkendu si ich naozaj výnimočne vážim. Sú to skvelí chlapi. Keď vidíte, ako vám bokom privedú tehotnú ženu, alebo starú pani, ktorá ledva stojí, aby nemusela čakať a žmurknú spod tých potápačských okuliarov, keď trpezlivo čakajú na inú pani, ktorá si zo stresu z testovania nie je schopná ani vybrať občiansky preukaz z kabelky, keď sa kolega prihovára vystrašeným deťom a ich čakacie čísla premieňa zrazu na pomyselné čísla rôznych športovcov na dresoch… Vtedy viete, že ste dobre. A že aj počas corony, aj v tým nepríjemných skafandroch je stále miesto pre ľudskosť. Že je to o nás, ako si tie podmienky premeníme. A ja som mala jeden nádherný víkend.
„Aj počas Corony, aj v tým nepríjemných skafandroch je stále miesto pre ľudskosť.“
— Trošku humoru z testovacieho miesta —
„Už ste mi tam dali ten čip?“ začal pán.
Kolega odpovedá: „Áno, už o Vás tam hore vedia. Dajte pozor, aby ste to nevykýchol!“
„Tak super. A kadiaľ mam ísť von?“
„Nebojte sa, oni vás už ‚znavigujú‘ rovno cez to.“
TEXT MARTINA RODÁKOVÁ
FOTO VALTER HURIK
