Všetko sa zrazu zastavilo. Celý svet, celá planéta. Čo bolo absolútne nemožné, stalo sa realitou. Ak chceme prežiť, musíme zostať doma. Nepredstaviteľné. Priam dehonestujúce. Nevieme, dokedy to potrvá.
Aj keď svoje si o tom myslia mnohí z nášho tzv. západného sveta, ktorí ignorujú reštrikčné opatrenia, vtipkujú o zbabelosti a strachu východoeurópanov a ázijcov, dokonca niektoré vlády sa stavajú veľmi benevolentne k uplatneniu nejakých celoštátnych zákazov, predsa len obrázky plných nemocníc a krematórií, prítomnosť armád v uliciach, čakanie v radoch na potraviny ich nenechávajú ľahostajnými a nahlodávajú ich sebavedomie pri hodnotení dopadov koronavírusu.
Čo nás môže karanténa od marca 2020 naučiť? Je to len nepodstatná epizódka, nedorozumenie, skrytá manipulácia davov alebo šanca na naozaj veľký reštart? Nastane nejaká transformácia de Chardinovej noosféry – oblasti našej planéty, ktorá je obsiahnutá všetkou rozumovou ľudskou činnosťou? Aké to bude mať črty? Vieme niečo vedome usmerniť? Veľmi bude záležať od toho, ako sa na skutočnosti pozrieme a ako dlho karanténa potrvá, aby sme sa po pár týždňoch neoklepali – vlastne sa nič nestalo… Teraz, po pár dňoch, sme ešte plní optimizmu, ale s príchodom prvých väčších ekonomických problémov a po pár mesiacoch karantény sa náš pohľad zmení a radikálne. Ako okrajovú poznámku pridávam tvrdenie psychológov, že na zmenu mentality človeka vraj stačí intenzívne pôsobenie po dobu šesť až osem týždňov…
(Ne)prehliadané trhliny našej éry
Napriek čoraz väčšiemu ekonomickému úspechu západnej spoločnosti a blahobytu jej obyvateľov sa v ostatných desaťročiach (tak ako vždy doteraz v dejinách) permanentne objavovali kritici, ktorí sa snažili pomenovať neuralgické body vývoja. Upozorňovali na skutočnosti, ktoré nielen karikovali politické retuše mocných, ale svojím bádaním odhaľovali ďalekosiahle podpovrchové trhliny tektonických zlomov spoločnosti.
Ak doteraz niekto kričal, že naša planéta je oslabovaná a dynamika zrýchlenia otáčok a divergencie života a práce, kultúry, hodnôt, potrieb a zážitkov je neúmerná – že kráľ je nahý – bralo sa to buď ako veľký humor, malomeštiacke nemiestne moralizovanie alebo trápne vyplakávanie nevyrovnaného knihomoľného akademika, odtrhnutého od reálneho života. Ako inak hodnotiť nereagovanie politických elít na stovky štúdií od sociológov, psychológov, ekológov, teológov a iných Jánov Krstiteľov, ktorí už päťdesiat rokov videli sekeru priloženú na koreňoch stromov (porov. Mt 3,10). Všetko bolo dôležitejšie, než pohľad do nepokriveného zrkadla.
Žijeme v dobe vytvárania umelých potrieb, stimulácie túžob a povyšovania spotreby na životný štýl.
Gilles Lipovetsky
Francúzsky filozof a sociológ Gilles Lipovetsky počas celej vedeckej činnosti nekompromisne identifikoval problematické body, plochy a megatrendy. V knihe Paradoxné šťastie (2006) konštatuje, že žijeme v dobe vytvárania umelých potrieb, stimulácie túžob a povyšovania spotreby na životný štýl, kolektívny sen a zmysel života (to bol podľa mňa hlavný dôvod väčšiny masívnej ekonomickej imigrácie do Európy). V knihe Éra prázdnoty (1983) tvrdí, že s masovým rozšírením predmetov dovtedy považovaných za luxusné, s reklamou, módou, s médiami a najmä s úvermi, ktorými je priamo podkopaný princíp sporivosti, musí morálka ustúpiť hédonickým hodnotám povzbudzujúcich k podriaďovaniu sa vlastným rozmarom: od päťdesiatych rokov sa západná spoločnosť zameriava na kult spotreby, zábavy a pôžitkárstva. V knihe Súmrak povinností (1992) uvádza, že myslitelia a po nich politici (v rámci liberálneho ekonomického myslenia) ospravedlnili egoistické vášne a súkromné neresti ako nástroj všeobecnej prosperity. A v knihe Globalizovaný Západ (2010) okrem iného Lipovetsky prináša tvrdenie, že sme prví ľudia, ktorí narážajú na to, aký je svet malý. So zdvihnutým prstom (a zrejme aj obočím) upozorňuje, že „nekonečná hojnosť, bezplatnosť a voľnosť prírody – s tým všetkým je koniec“.
Baumanov individualizmus a Beckovo riziko
Svetovo uznávaný sociológ Zygmund Bauman v knihe Individualizovaná spoločnosť (1999) hovorí o tom, že „naša civilizácia je prvou kultúrou v dejinách, ktorá si necení nič trvalé – je prvou civilizáciou, ktorá dokázala rozsekať život do série epizód bez akýchkoľvek dôsledkov a prípadných záväzkov. Na večnosti vôbec nezáleží, pokiaľ nie je schopná priniesť instantnú (rýchlo hotovú a pripravenú na okamžitý konzum) skúsenosť. Dlhodobosť je iba väčšie balenie krátkodobých zážitkov, ktoré je možné donekonečna preskupovať a nemajú jasný poriadok“. Pozoruje, že „kultúra kreditných kariet nahradila kultúru úspor“, čo nám samozrejme otvára priestor pre hyperkonzum. Už netreba čakať, treba nakupovať. Podľa neho za najvyššiu hodnotu a hlavný cieľ všetkých životných snáh je v súčasnosti považovaný dlhý život v dobrej kondícii. Preto smutne konštatuje, že „všetko je naruby: tento život je jediné miesto, kde môžeme zažiť nesmrteľnosť v podobe bytostne pominuteľnej známosti.“ Chce tým povedať, že kedysi bola nesmrteľnosť spájaná s večnosťou – tú sme odignorovali, ale túžba po nesmrteľnosti zostala, tak ju chceme dosahovať v súčasnosti – a to najmä na sociálnych sieťach, kde sa každý snaží byť známy, populárny, slávny… aspoň na pár minút. Bauman sa zastavuje aj pri celkovom hodnotení dvadsiateho storočia z politologického pohľadu: „Dvadsiate storočie, ktoré najskôr vojde do dejín ako storočie násilia národných štátov voči svojim poddaným, dospelo k svojmu koncu. Zrejme po ňom bude nasledovať ďalšie storočie násilia, tento raz voľne tečúcich globálnych síl voči národným štátom.“
Naša civilizácia je prvou kultúrou v dejinách, ktorá si necení nič trvalé – je prvou civilizáciou, ktorá dokázala rozsekať život do série epizód bez akýchkoľvek dôsledkov a prípadných záväzkov.
Zygmund Bauman
Veľký nemecký sociológ Ulrich Beck v knihe Riziková spoločnosť (1986) rozlišuje triednu a rizikovú spoločnosť. „Sen triednej spoločnosti spočíva v tom, že všetci chcú mať svoj podiel na koláči (ideál rovnosti). Cieľom rizikovej spoločnosti je, že všetci majú zostať ochránení od jedov (hybnou otázkou je bezpečnosť resp. strach).“ Už v osemdesiatych rokoch videl, že „ťažisko života sa presúva z pracoviska a podniku smerom k utváraniu a overovaniu nových životných foriem a štýlom. Do popredia vystupujú protiklady medzi mužmi a ženami vznikajúce v súvislosti s rozpadom rodinného modelu.“ Okrem toho, že bol dobrým analytikom, dokázal interdisciplinárne prierezovo poukazovať na konkrétne riešenia. Javilo sa mu dôležité „poskytovať inštitucionálne možnosti pre opätovné zjednotenie práce a života“. Na základe pozorovania dejín a aktuálneho vývoja navrhoval seriózne a zodpovedné hľadanie, aby tak „podobne, ako sa ľudia v devätnástom storočí museli pod hrozbou ekonomického rozpadu naučiť tomu, že sa podriaďovali podmienkam priemyselnej spoločnosti a námezdnej práce, musia sa pod hrozbou civilizačnej apokalypsy aj dnes a v budúcnosti učiť zasadať k jednému stolu a bez ohľadu na všetky hranice nachádzať a uplatňovať riešenia tých ohrození, ktoré sami zavinili.“
Ak nám bežia mysľou tieto konštatovania a dokážeme ich ako-tak pochopiť a popri tom vidíme našu súčasnú realitu, pýtame sa: Nie sú všetky tie charakteristiky priveľmi negatívne? Ale ak tieto a podobné vyjadrenia sa snažia pomenovať tvrdú realitu a z nej prameniace konsekvencie – čo máme robiť? To, čo doteraz, len vo väčšom rozmere, rýchlejšie a v hojnejšom počte? Chceme, aby bolo všetko čím skôr, ako predtým. K čomu sa ale vlastne chceme vrátiť? Ak je potrebné niečo zmeniť, spravme to teraz. Kedy inokedy, keď nie teraz.
Nepochopiteľný skrat a nedopustenie skazy
Ako pozerať na aktuálnu situáciu očami viery? Máme niekoľko možností, akým smerom sa vybrať. Vidíme postoje Konferencie biskupov Slovenska. Počúvli výzvu vlády našej krajiny o nešírení možností prenášania vírusu, dočasne zastavili slávenie bohoslužieb za účasti verejnosti, píšu a hovoria posolstvá o viere a disciplíne, ponúkajú bohoslužby a pobožnosti prostredníctvom médií a sociálnych sietí a podobne to robia aj farnosti. Po prvotnom šoku a šomraní sme si na to zvykli a rešpektujeme toto rozhodnutie (treba oceniť článok hovorcu KBS Martina Kramaru, v ktorom prezentoval osobný pohľad na rozhodnutie pozastavenia slávenia verejných bohoslužieb – hovoril o inom type hrdinstva (hrdinstve disciplíny), ktorý zvrátil narastajúcu nespokojnosť katolíkov prezentovanú na sociálnych sieťach). Našli sa jednotlivci aj spoločenstvá, laici, rehoľníci aj farnosti, ktorí pomáhajú so šitím hygienických rúšok alebo prinášajú potravinovú pomoc starším a chorým. Iní sa venujú celé dni adorácii a pôstu. Ďalší sa vo zvýšenej miere angažujú na sociálnych sieťach. To všetko sa dá interpretovať pozitívne, motivujúco, ale aj obviňujúco a karhavo.
Skúsme na to všetko pozerať ešte inak. Biblicky. Spomeňme si na Mojžiša na hore Sinaj. Boh mu hovorí: „Choď, zostúp, lebo tvoj ľud, ktorý si vyviedol z egyptskej krajiny, sa skazil. Veľmi rýchlo odbočili z cesty, ktorú som im určil. Urobili si z kovu teľa a klaňali sa mu, priniesli mu obetu a povedali: ‚Toto sú tvoji bohovia, Izrael, čo ťa vyviedli z egyptskej krajiny‘“ (Ex 32, 7-8). Jeden z možných pohľadov na aktuálnu situáciu kopíruje pohľad biblického autora na napätie krátko po vyjdení z Egypta. Stačilo len symbolických štyridsať dní, aby Hebreji zabudli na všetko, čo zažili. Boli nielenže ochotní pripustiť, že to nie Boh Izraela konal, ale sami uliali zlatú modlu a klaňali sa jej. Spievali a tancovali okolo nej. Krátkozrakosť, zábudlivosť, tuposť. A Boh hovorí Mojžišovi – pozri, čo robí tvoj ľud – už sa k nemu nepriznáva, už to nie je jeho ľud, už je to ľud Mojžiša. V týchto riadkoch cítiť silný antropomorfizmus – pripisovať Bohu ľudské vlastnosti – Boh je tu zobrazený ako prchký, zahorknutý, sklamaný, pomstychtivý, ktorý neváha urobiť čokoľvek, len aby si šiel tvrdohlavo za svojím. Reakcia Mojžiša? Príhovorná modlitba za neverný ľud. V komunikácii s Bohom používa rozličné argumenty, ale najsilnejší je o porušení prísahy vernosti (v.13). A záverečný komentár k udalosti? „Pán sa zriekol svojho zámeru a nedopustil skazu, ktorú vyhlásil svojmu ľudu“ (iný preklad je ešte silnejší: „A Pán oľutoval nešťastie, ktorým chcel navštíviť svoj ľud“ (Ex 32, 14).
„A Pán oľutoval nešťastie, ktorým chcel navštíviť svoj ľud.“
(Ex 32, 14)
Podobnú skúsenosť s uzmierením nahnevaného Boha vidíme pri sčítaní obyvateľstva za vlády kráľa Dávida. Hovorí o tom posledná 24. kapitola v Druhej knihe Samuelovej. Posledná veta knihy hovorí: „Vtedy sa Pán zmiloval nad krajinou a nákaza sa vzdialila od ľudu“ (2 Sam 24,25b).
Zápis ekonómie spásy
Ľudia vedeli z minulosti o nejakej nákaze medzi ich predkami, tak to spojili s kráľom Dávidom, ktorý už mal tak či tak pošramotenú povesť. Podstatné je to, že nákaza sa po čase skončila a život pokračoval ďalej. Text hovorí o hriechu pýchy samotného kráľa a Božom hneve voči nemu osobne, ale aj voči celej krajiny (v. 1). Vidíme postoje Dávida: vedel, že po hriechu nasleduje trest od Boha. Prosil ho o odpustenie, zveril sa do jeho rúk. Kúpil pozemok a postavil Pánovi oltár (Dávid mohol využiť štedrosť majiteľa pozemku, ale vedel, že obeta Bohu čosi stojí – v. 24, resp. nekúpil len priestor na oltár a bezprostredne okolo neho, ale podľa vysokej čiastky zrejme celý vrch – Morija). A Boh prijal jeho obety a tým bola nákaza zastavená. Toto predstavuje ďalšiu schému zadosťučinenia za hriechy.
Uvedomujeme si, že zapísanie biblického textu sa uskutočnilo až s odstupom desaťročí od udalosti (v tom lepšom novozákonnom prípade, pri starozákonných textoch s odstupom storočí). Pisatelia (redakcia) teda spracovávali dlhú tradíciu odkazovanú a prerozprávanú radom generácií – resp. viacerých mutácií udalostí. Preto tie antropomorfizmy, aby dodali textu dramatickosti (to nie je v rozpore s našou vierou v Božie slovo). Videli dôsledky udalostí nie v priamom prenose, ale s následkami a s odstupom času, preto tie komentáre typu: Boh upustil od svojho zámeru.
Faktom ale je, že v Mojžišových časoch ľud dostal desatoro, vyhotovil archu zmluvy a putoval púšťou. Vieme však aj to, že ani sám Mojžiš nevstúpil do zasľúbenej zeme. Zomrel na jej hraniciach, na hore Nebo. Okrem nehostinných hôr kamenia a piesku, videl v diaľke aj prvé súvislejšie zelené plochy a pramene vôd. Opustil svoj/Boží ľud až v čase a na mieste, kde bol potrebný pre nový ľud vodca iného typu (porov. Dt 34).
Zápis ekonómie spásy v biblických knihách má svoje prirodzené ľudské historicko-kultúrne súvislosti, ktoré neuberajú nič z múdrosti Božieho zámeru vykúpiť a spasiť človeka (porov. KKC 1066).
Pokusy o interpretácie znamení čias
Vždy, ale najmä v časoch krízy, zafungujú pri interpretácii znamení čias najrozmanitejšie myšlienkové pochody odvolávajúce sa okrem iného aj na Pána Boha. Obyčajne nastane konfrontácia katastrofistov, idealistov, realistov, racionalistov a duchovných ekvilibristov, ktorí dokážu nájsť exaktné prejavy Božieho pôsobenia. Epifanisti majú naporúdzi nejaké staro-nové zjavenie, ktoré o tom všetkom jasne hovorí. Sakrificionisti tvrdia, že jedinou cestou sú obety zmierenia. V ťažkých časoch vidia Boží trest za našu hriešnosť, ktorú vykúpime len gigantickým objemom modlitieb a obiet, ktoré sa musia dookola opakovať, aby sme zadosťučinili urazenej Božej cti, ktorá dvíha svoju trestajúcu pravicu a konečne zhatí pýchu človeka a dá všetkým jasne najavo, že On je pánom dejín a my sme len zanedbateľné omrvinky padajúce zo stola či štence, ktoré sú trpené ako zábavka pre pravých dedičov bohatstiev Božích milostí (porov. Mk 7,24-30). Parúzionisti sa tešia, že už nastali posledné časy, ktoré kadejakí proroci pravidelne ohlasujú a hádam sa teraz už (konečne) trafili. Ukáže sa Kristus a skončí sa to naše pozemské historické trápenie alebo aspoň dá riadnu príučku všetkým nespratníkom, aby sme sa spamätali a nastalo tisícročné kráľovstvo mieru, pokoja a prosperity.
Svätý Pavol musel počas svojho života riešiť množstvo problémov dovtedy nepoznaných. Aj napr. v súvislosti s druhým príchodom Krista – konkrétne v komunite veriacich v gréckom meste Solún. „Čo sa týka príchodu nášho Pána Ježiša Krista a nášho zhromaždenia okolo neho, prosíme vás, bratia, nedajte sa hneď vyviesť z rovnováhy a naplašiť ani duchom ani slovom ani listom, údajne naším, akoby už Pánov deň nastával. Nech vás nezvedie nik nijakým spôsobom. Lebo nenastane, kým nepríde najprv odpad a nezjaví sa človek neprávosti, syn zatratenia, ktorý sa protiví a povyšuje nad všetko, čo sa nazýva Bohom alebo čo sa uctieva, takže sa posadí v Božom chráme a bude sa vydávať za Boha. Nepamätáte sa, že som vám to hovoril, ešte keď som bol u vás? A teraz viete, čo ho zadŕža, aby sa zjavil až v pravom čase“ (2 Sol 2,1-6). Vyzýva k pokoju a opatrnosti pri hodnotení znamení čias. Upozorňuje na tajomného muža zla, ktorého ohavné konanie bude aj proti Bohu, aj proti človeku a veľa ľudí jeho konanie pohorší. Je to zvláštne proroctvo a bude lákať mnohých identifikovať ho s konkrétnou historickou postavou. Preto sv. Pavol opätovne vyzýva k múdrosti a rozlišovaniu, nezháňať sa za zbytočnosťami, pokojne pracovať a neochabovať v konaní dobra (porov. 2 Sol 3,11-13).
Jediný, dokonalý a univerzálny
Bolo by tragédiou, ak by sme naše súkromné pokrivené sebaprojekcie komplexov a fóbií resp. privátnych predstáv prezentovali ako tú „najsprávnejšiu“ podobu viery, akú vyžaduje sám Boh – ignorujúc proces inkulturácie a ktoré s kresťanstvom ukotveným biblicky a v zhode s tradíciou majú len málo spoločné. Vždy sa učíme rešpektovať originálnu cestu objavovania Pravdy a Lásky, ale veľký pozor si musíme dávať na exkluzívne „vlastníctvo“ nezabúdajúc na pokorné približovanie sa k tajomstvu Ducha.
Svätý Otec nás katolíkov (a všetkých kresťanov) opätovne vyzýva k modlitbe – individuálnej aj spoločnej. Objemy nestanovuje. Niekedy stačí aj Otče náš. Nebojme sa obracať aj k Bohorodičke. Odkaz Fatimy je aktuálny stále.
Pre nás kresťanov je podstatné, že Kristus kenoticky prijal na seba všetky hriechy ľudstva (porov. Flp 2, 6-10) počas celých dejín (toho, čo už bolo, ale aj toho, čo sa ešte len stane). On je jediným, dokonalým a univerzálnym Vykupiteľom, Uzmierovateľom Otca a Spasiteľom, je „stredom vesmíru a dejín“ (Ján Pavol II, encyklika Vykupiteľ človeka). Lebo „Boh chcel, aby v ňom prebývala všetka plnosť a aby skrze neho zmieril všetko so sebou“ (Kol 1, 19). Boh chce „zjednotiť v Kristovi ako v hlave všetko, čo je na nebi aj čo je na zemi“ (Ef 1,10). To nevylučuje, aby sme spolu so sv. Pavlom na vlastnom tele dopĺňali „to, čo chýba Kristovmu utrpeniu pre jeho telo, ktorým je Cirkev“ (Kol 1, 24).
Boh ráta s našou angažovanosťou v pláne spásy nielen ako s objektmi, ale ako s participantmi a spolupracovníkmi (porov. 3 Jn 1, 8). A keďže je vykúpené celé stvorenie (porov. Rim 8, 22), uvažujme integrálne (porov. Laudato si´, č. 139).
Hľadanie cestovnej mapy nového života
Dni karantény nám odhalili krehkosť celého nášho života a všetkých systémov, ktoré sa nám javili ako nevyhnutné. Ak sme sa doteraz snažili riešiť viaceré problémy separátne, sofistikovanosť sveta a hĺbka krízy nás nútia vidieť skutočnosti komplexne.
Dni karantény nám odhalili krehkosť celého nášho života a všetkých systémov, ktoré sa nám javili ako nevyhnutné.
Strategickou otázkou blízkej budúcnosti sa takmer určite stane otázka bezpečnosti – bezpečnosti zdravotnej, ale aj štátu a jednotlivých občanov. Nieže by doteraz nebola dôležitou pre našu krajinu, ale je možné, že sa stane absolútnou prioritou (že sa jej podriadi všetko ostatné). Vyhodnocovanie ohrození všetkých typov sa stane oficiálnou politikou, nielen úlohou tajných služieb. Ak doteraz bolo naše súkromie ohrozované tajne, teraz sa bude doň štát nabúravať oficiálne a ešte za to budeme „vďační“ – lebo to bude pre naše dobro. Beckov strach bude zrejme jedným z topsymbolov nového sveta. Po období prekračovania a búrania hraníc nastane zrejme čas stavania múrov – psychologických, elektronických (firewall), politických a možno aj fyzických… Potom však naším najväčším ohrozením bude izolovanosť až segregácia.
Zdravotníctvo sa zrejme stane topodvetvím a hádam aj v našej krajine sa bude investovať viac prostriedkov do výskumu chorôb a zdravotníckych materiálov a pomôcok, než do výskumu nových áut – aby tie autá mal kto šoférovať alebo sa v nich aspoň voziť… Kult tela bude určite ešte väčší ako doteraz (v rozmere ešte väčšieho dôrazu na posilňovanie imunity zdravého životného štýlu prostredníctvom bio-stravy, vitamínov a medikamentov, ale aj športu a otužovania – ako to vidí Baumann).
Karanténa (podľa toho, ako dlho bude trvať) ukázala a ešte ukáže všetky problémy, ktoré sme sa snažili odkladať alebo riešiť pofidérnym spôsobom – lebo sme riešenia nemali. Jednou z takých oblastí sú aj sociálne problémy. Pápež si uvedomuje, že „na sociálne problémy sa odpovedá komunitnými sieťami“ (Laudato si´, č. 218), ktoré budú prekračovať parcialitu doterajších vzťahov. Karanténa nám zrejme pomôže znovu objaviť lokálne a regionálne väzby, budú vznikať lokálne aliancie prekračujúce staré deliace schémy. Nemusíme všetko dovážať z Číny, ale vyrábať sami a blízko nás. Krach globálnych nadnárodných dodávok tovarov a ich transportu k nám si vynúti vznik nových služieb a novej logistiky, ktoré budú viac zohľadňovať individuálne potreby a dovoz až k dverám (možnosti pre vznik a posilnenie napr. malých rodinných fariem). Ako toto všetko ovplyvní vnútorný život EÚ a úlohy národných štátov, to sa dá len ťažko odhadovať – faktom ale je, že pokiaľ EÚ nezaberie a neprinesie nové impulzy nielen pre makroživot veľkých spoločností, ale najmä konkrétnych Európanov, ich dôvera v túto inštitúcia bude veľmi otrasená a budú z dlhodobého hľadiska pozerať skôr po dynamickejších regionálnych spojenectvách, než po veľkom byrokratickom molochu.
Ak Beck uvádza, že nová iná spoločnosť sa nezrodí „z parlamentných debát o nových zákonoch, ale povedú k nej aplikácie mikroelektroniky, génovej technológie a informačných médií“, skúsenosť z doterajšej karantény túto skúsenosť aspoň embryonálne potvrdzuje. Avizoval to už Fukuyama, keď tvrdil, že „strojová výroba odviedla ľudí z vidieka do miest a otcov od rodín, zatiaľ čo informačné technológie im umožňujú vracať sa z miest na vidiek a zvyšujú zamestnanosť žien.“ A to môže byť veľmi silný moment – pre rodiny, ale aj celú spoločnosť. Ponuky inštitucionálnych možností pre opätovné zjednotenie práce a života dopomôžu k novej štruktúre zamestnanosti.
Už viacerí videli koniec tzv. tradičnej resp. nukleárnej rodiny a zrazu nám karanténa ukazuje nevyhnutnosť rodinných väzieb – kvôli organizačnému zabezpečeniu „školského“ vyučovania v rodine (resp. kam dať deti, keď nie sú v škole – aspoň jeden rodič musí byť s nimi), kvôli home office, kvôli zákazu vychádzania z domu (ak príde)… Prirodzenosť rodinných väzieb a zabezpečenie vyššie spomenutých úloh zrejme dotlačí aj štát k diverzifikácii spôsobov školského vyučovania rešpektujúc vo vyššej miere domáce vzdelávanie napr. aj prostredníctvom nových technológií. Budú sa musieť zrejme upraviť a nanovo nastaviť aj samotné kurikulá vzdelávania – ak karanténa bude trvať viac ako pol roka a štát dá na odhady odborníkov o opakujúcich sa karanténach kvôli návratu pandémií a epidémií. Sledujúc tieto možnosti a ohrozenia rodina by sa mala stať prioritou politiky. Inak môže krajina skolabovať najmä v oblasti sociálneho kapitálu. Na tieto skutočnosti by mal zareagovať aj taký sektor ako je urbanizmus a architektúra.
V zhode s Beckom pápež donekonečna zdôrazňuje snahu o dialóg – dialóg v medzinárodnej politike, v národnej a lokálnej politike, hovorí o dialógu a transparentnosti v rozhodovacích procesoch, o dialógu politiky a ekonomiky v prospech človeka a spoločného dobra a nezabúda ani na dialóg náboženstva a vedy (porov. Laudato si´, č. 163-201). Aj keď to na prvý pohľad vyzerá veľmi teoreticky, uvažovať o dialógu medzi etikou, ekológiou, ekonomikou a energetikou sa javí ako centrálna os nového typu spoločnosti.
Všetko, čo sme viac či menej zámerne neriešili po finančnej kríze 2008, sa vrátilo ako bumerang a v oveľa väčšom rozsahu a našlo celý svet nepripravený. Usadilo nás niečo, čo ani nevidíme, ale môže priniesť smrť.
Sebestačnosť sa môže stať pozitívnym impulzom, ale aj nebezpečným trendom, ktorý nás zadusí zákernejšie ako koronavírus.
Presviedčame sa, že o tom, kto prežije, budú rozhodovať disciplína, kreativita, flexibilita a solidarita. To budú popri súdržnosti aj znaky novej spirituality. Virtualita bude hrať ešte väčšiu rolu než doteraz. Rovnako tak ešte silnejšou mantrou než doteraz bude recyklácia. Sebestačnosť sa môže stať pozitívnym impulzom, ale aj nebezpečným trendom, ktorý nás zadusí zákernejšie ako koronavírus – lebo naša predstava o sebestačnosti sa môže meniť: od pozitívnej materiálnej cez motivujúcu (ale aj obmedzujúcu v prípade nekomunikácie) psychologickú sebestačnosť až po duchovnú sebestačnosť, ktorá podporuje egocentrizmus a ničí ducha evanjelia, ktoré preferuje vychádzanie zo seba a komplementaritu s Bohom a s človekom. Toto nebezpečenstvo mutácií sebestačnosti nám položí nové a nové otázky, ktoré preveria úplne všetky naše schopnosti a postoje. Najmä tie, ako sa stávať/zostať človekom.
Nejde o sociálny inžiniering, ale reflexiu o tom, čo nás môže naučiť karanténa. Možno je priskoro na podobné úvahy, ale dokedy budeme čakať? Kedy nastane adekvátny čas reflexie? Počas leta, s nástupom zimy, o rok?
Pápež František veľmi túži po tom, aby celú spoločnosť prenikla kultúra starostlivosti (porov. Laudato si´, č. 231).Inými slovami to predosielal aj americký sociológ Francis Fukuyama, ktorý v diele Veľký rozvrat (1999) hovorí, že „rekonštrukcia spoločenského poriadku nespočíva v obnove hierarchickej moci, ale v renesancii kultúry, v ktorej je zvykom správať sa čestne a spolupracovať“. Je to na hranici idealizmu (alebo už za ňou?), ale za pokus to stojí.
Rekonštrukcia spoločenského poriadku nespočíva v obnove hierarchickej moci, ale v renesancii kultúry, v ktorej je zvykom správať sa čestne a spolupracovať.
Francis Fukuyama
Uvidíme, čo všetko sa v nás zmení. Možno nás z času na čas prenikne závan melanchólie a túžby po návrate k minulosti, smútok za zlatými časmi, ktoré sme si nevážili. Pozerajme dopredu.
Biela sobota dejín
Nemecký fyzik a filozof Carl Friedrich von Weizsäcker tvrdí, že „práve kresťania by mali porozumieť núdzi v našom svete. Pretože nemajú nejaký racionalistický program premeny sveta, môžu stáť všade tam, kde je potrebný človek.“ Kresťania by mali byť s ľuďmi. Uprostred nich. A najmä teraz. Nielen tak vzletne duchovne, ale reálne stáť vedľa nich. Mnohí to tak aj robia. Šijú rúška, vozia susedom potraviny, navštevujú chorých, povzbudzujú ostatných na sociálnych sieťach. Pápež František v jednom rozhovore povedal: „Toto budú kľúčové slová pre nový rozbeh: korene, pamäť, bratstvo a nádej.“ Nesmieme zabudnúť, kto sme, potrebujeme byť hlboko zakorenení – ľudsky, kultúrne, duchovne. Ak nie sme ukotvení, usilujme o to zo všetkých síl. Nezabudnime, čo sa to vlastne stalo, čo sa v nás zmenilo – čo sa v nás zlomilo a čo vyrástlo. Prestaňme s pubertálnymi prekáračkami, prezývaním, biľagovaním a hľadaním deliacich čiar. Hľadajme zrelé vzťahy, bratstvo, solidaritu, ktorá zachraňuje a posilňuje život. Nezostaňme učupení v kúte, za pecou, kŕčovití alebo oportunisticky čakajúci, ako sa veci vyvinú bez toho, aby sme neprestali dúfať v nový deň a nový život.
Prežívame „bielu alebo veľkú sobotu“ dejín. Syn človeka a jeho svet, aký sme poznali, zomrel. Poučení Kristovou epopejou sme v očakávaní, či nastane vzkriesenie. Nádej nám hovorí, že príde nový začiatok, skepticizmus nás drží pri zemi a realita nám hovorí, aby sme nestrácali vieru. Ani v Boha, ani v človeka.
Text: Zdeno Pupík
