Naša spoločnosť (a zvlášť život Cirkvi) prežíva dnes veľmi hlboké zmeny, pričom ako veľmi dôležité vnímam predovšetkým citlivosť na fakt, že Pán chce urobiť „niečo nové“. To On odrezáva „všetko suché“ čo doteraz neprinášalo ovocie. Dopad pandémie vnímam ako príležitosť upustiť od toho, čo žiaľ, už dlhšie nebolo plodné a vlastnými silami sme sa suché ratolesti báli odstrihnúť. Viera, ktorá sa teraz prebúdza v hladných srdciach veriacich, môže byť zakorenená hlbšie ako kedykoľvek predtým – len to treba zachytiť a usmerniť. Nádej, ktorú tak veľmi potrebujeme, sa začína všade tam, kde sa prebúdza zodpovednosť za dobro druhého viac ako za svoje vlastné. Prišiel čas tvoriť opäť kreatívne menšiny – vytvárať živé podhubie Cirkvi i spoločnosti. Menšiny, ktoré majú citlivosť na tlkot Srdca nášho Pána. Toto mi leží na srdci už od čias môjho návratu zo štúdií z Inštitútu Jána Pavla II. pre manželstvo a rodinu v Ríme: Vytvárať kreatívne menšiny, ktoré žijú svoje „poslanie“ a sú plodné v misii, ktorá vyplýva zo sviatosti krstu a v rámci rodín predovšetkým zo sviatosti manželstva.
Pred 14 rokmi mi môj školiteľ povedal tieto slová: „Vy ste na Slovensku vedeli v 60-tych až 80-tych rokoch vytvoriť „podzemnú Cirkev“. Zamýšľaj sa nad tým: Podzemná Cirkev vznikla preto, že niektorí pochopili, že nie je správne „bojovať“ proti systému ako celku – lebo on skôr či neskôr spadne sám. To, čo je však potrebné, je začať pracovať na tom, aby sme boli pripravení, keď sa tak stane. Vytváraj kreatívne menšiny! Odvahu!“ Sv. Jánovi Pavlovi II. ležalo na srdci práve toto: Zobudiť v Cirkvi ten veľký potenciál, ktorý vyplýva z poslania, ktoré majú rodiny a tým vytvoriť novú civilizáciu lásky. Neznižujem tým význam kňazstva – naopak… rodiny si bez kňazov neporadia, ale rovnako vidím, že my kňazi si neporadíme bez rodín… čo súčasná koronakríza podčiarkuje. Nemyslím si preto, že je správne, aby sme ako kňazi cítili z každej strany tlak robiť ON-LINE prenos sv. omší. „Konzumácia“ duchovného programu nás určite nezachráni, hoci bude veľmi bohatá a pestrá, či už by bola naživo v chrámoch, alebo LIVE pri obrazovkách… čo je v podstate pre veľa ľudí to isté.
Rovnako to platí aj pre rôzne pekné iniciatívy, ktoré prebiehali počas uplynulých rokov. Mnohí z vás sa ich zúčastnili, čo ma teší. Avšak nič z toho neosoží, pokiaľ sa sami nerozhodneme „byť darom“, t. j. stať sa „subjektom“ a nie iba „objektom“ služby a života v spoločnosti i v Cirkvi. Neupieram v žiadnom prípade oprávnenosť širokej ponuky duchovného rastu! Myslím však, že my kňazi, ale aj vy ako rodiny žijúce vo sviatosti manželstva, máme v tomto čase krízy každý svoju špecifickú úlohu: Rozdúchať dar, ktorý nám Boh dal na to, aby sme ho mohli dať iným, aby sme mohli BYŤ DAROM.
Dávid nevyhral proti Goliášovi rovnakými zbraňami. Nájsť malý kamienok a správne sa ho naučiť používať (ako Dávid s prakom) je veľká výzva pre nás kňazov i vás ako rodiny. Stojíme tento rok pred veľkou úlohou rozlišovať, ktoré sú to tie správne prostriedky, ktoré skutočne prinášajú ovocie a ako ich zveľadiť. „Žatva je veľká, ale robotníkov málo. Preto proste Pána žatvy, aby poslal robotníkov na svoju žatvu.“ (Mt 9, 37–38)
TEXT: MAREK ISKRA
