Hovorí sa o nej ako o poslednej nenaplnenej požiadavke z Novembra 89. Zväčša sa tým myslí na finančnú odluku, nie politicko-právnu (ktorá už de iure, aj de facto existuje). Respektíve ide o to, aby sa cirkvám (avšak najčastejšie sa myslí na Rímskokatolícku cirkev) obmedzil vplyv na našu spoločnosť.
Modelov finančnej odluky je veľa. Inšpirovať sa môžeme v Rakúsku, Nemecku, Taliansku, Poľsku… Opakovane prichádza snaha naštartovať verejnú diskusiu na túto tému aj na Slovensku, často ako súčasť predvolebnej kampane.
Na čo (ne)používajú cirkvi peniaze od štátu
Prostriedky, ktoré cirkvi dostanú od štátu, sa používajú len na platy kňazov (viac ako tretina z poskytnutých prostriedkov sa vráti štátu na daniach a odvodoch poisťovniam) a na podporu ústredí – v našom ponímaní biskupských úradov na energie, telefóny, dopravu a platy civilných zamestnancov). Národný kontrolný úrad pravidelne kontroluje oprávnenosť používania týchto zdrojov. Chod farností si veriaci už v tejto chvíli zabezpečujú sami. Peniaze zo zvončeka idú na energie (kúrenie a osvetlenie) kostolov, kaplniek a farských budov, na ich opravy, na pastoračné účely vo farnostiach pre deti, mladých, rodiny, seniorov, na školskú a farskú katechézu. Ak sa dá, môže sa zo zvončeka niečo aj odložiť na horšie časy. Ak sú opravy väčšieho rozsahu, bežný zvonček nestačí a sú potrebné aj osobitné zbierky (oprava strechy, nová výmaľba kostola, výmena okien, nové kúrenie…). Za normálnych okolností o všetkých výdavkoch správca farnosti informuje farskú radu aj všetkých veriacich pri svätých omšiach a minimálne raz za rok (spravidla na Silvestra) robí aj verejný odpočet hospodárenia farnosti. Existujú aj osobitné zbierky určené buď diecézou alebo KBS. O nich tiež môže (má) informovať kňaz vo farnosti. Diecézny časopis kvôli transparentnosti na svojich stránkach prináša výšku zbierok z jednotlivých farností (jedna z našich najčítanejších rubrík).
Áno, lebo…
Je ponižujúce podchvíľou čítať a počúvať, že žijeme z daní druhých. Je ponižujúce byť závislý na peniazoch od štátu, ktorý môže s nami robiť, „čo sa mu zachce“. Je nepríjemné žiť z daní ľudí, ktorí nám dávajú cítiť, že oni si to neželajú, že s nami nemajú a nechcú mať nič spoločné… Preto mnohí hovoria finančnej odluke áno. Avšak viacerí hovoria áno, ale nech sa vrátia všetky majetky. Veľa už bolo v reštitúciách vrátené, ale nie všetko. Tu nejde o pažravosť cirkví, ale o spravodlivosť. Ak niekto niekomu majetok zoberie (zoštátni, ukradne), malo by byť povinnosťou to vrátiť pôvodnému majiteľovi. Bez ohľadu na to, koľko pôvodný majiteľ toho majetku mal. Jedine žeby dôležitejšou bola závisť a nie spravodlivosť. Ale to už nie je o právnom štáte, ale o niečom úplne inom…
Nie, lebo…
Istota je istota. Istota štátneho príspevku má čosi do seba. A sociálne istoty sú v našej krajine populárne. Ako všade. Máme ich radi. Preto viacerí hovoria finančnej odluke nie. Lepší vrabec v hrsti, ako holub na streche. Iní však používajú ešte jeden argument, prečo nie: Prečo odrezať od štátneho rozpočtu len cirkvi? Je pravdou, že nie všetci využívajú ich služby a nie všetko, čo sa v nich deje, sa nám páči. Ale ak je v športe toľko korupcie (od najnižších súťaží počínajúc po tie vrcholové), prečo by to mal podporovať štát z daní všetkých ľudí? Koľkokrát pôjdu na národný hokejový alebo futbalový štadión nešportovci? Koľkokrát sme boli v národnom divadle? Niektorí hovoria: naše decká do štátnych škôl nechodia. Nech sa na to poskladajú ľudia, ktorí to využívajú… A prečo financovať z rozpočtu politické strany? Príjmuc takúto logiku vieme úplne legitímne spochybniť veľa oblastí spoločenského života bez toho, aby sme ohrozili bezpečnosť a funkčnosť našej krajiny…
Nezávislosť štátu aj cirkví
Cieľom odluky od štátu je nezávislosť aj štátu, aj cirkví. Aby si navzájom štát a cirkev nezasahovali do svojich kompetencií. Aby štát neurčoval, kto môže byť a kto nemôže byť kňazom alebo biskupom, kam môžu alebo nemôžu poslať konkrétneho kňaza alebo biskupa pôsobiť resp. za akých podmienok. A cirkvi aby neprimerane nezasahovali do charakteru štátu, ktorý chce byť sekulárny – neviažuci sa na žiadnu ideológiu alebo náboženstvo, a teda ani cirkev. V prípade Slovenskej republiky sú však tieto ciele skôr ahistorickými ambíciami. Veď v preambule našej ústavy sa spomína, že nadväzujeme na duchovné cyrilometodské dedičstvo (ktoré nie je žiadnou chimérou, ako by sa nám to snažili niektorí nahovoriť). V štátnom znaku a na vlajke je dvojkríž. Pokiaľ to takto bude, nikdy nebudeme sterilná sekulárna nenáboženská spoločnosť! A že cirkvi chcú mať vplyv v spoločnosti? A kto by nechcel mať? Veď žijeme na trhovisku myšlienok a vplyvov a lobbing je jeho prirodzenou súčasťou. Skôr ide o to, aby cirkvi presadzovali také myšlienky, ktoré sú v úplnej zhode s evanjeliom, prekračujú ich úzko cirkevné záujmy a podporujú rozvoj komunít a celej pluralitnej spoločnosti.
Peniaze a majetky
Štátny rozpočet Slovenskej republiky na rok 2016 na strane výdavkov bol cca 16 miliárd eur. Rozpočet pre cirkvi bol cca 40 miliónov Eur. Nebolo to málo, ale z celkového rozpočtu krajiny to tvorí cca 0, 0025 %! Ak by sme spočítali, koľko stála napr. prezentácia nášho predsedníctva v EÚ, koľko prostriedkov sa stratí na ministerstvách, koľko peňazí sa nalepí na kadejaké schránky vo verejných súťažiach v školstve a zdravotníctve – a to nikomu nechýba? Lebo ak je táto krajina v takom krachu, že nemá na to podporiť cirkvi, tak potom naozaj treba šetriť nie každé euro, ale každý cent!
Cirkvi majú majetok. A nie hocaký! Historické stavby, vzácne sakrálne a liturgické predmety… Ale kto vyčísli ich hodnotu? Kto zaplatí odhadcov? A keby sme aj poznali ich hodnotu, máme ich predať? Krátkozrakosť a provinčnosť naša každodenná…
Zbierky v kostoloch sú oslobodené od daní. Ale oslobodené od daní sú všetky verejné zbierky na území Slovenska! Nehovoriac o tom, že tie peniaze už raz zdanené boli…
Pluralita názorov
Sekularizácia je trend v rámci celého sveta. Netýka sa len Slovenska. Odluka cirkví od štátu je súčasťou takmer každej európskej krajiny. Na jednej strane predstavuje pre cirkvi príležitosť pre kvalitnejšiu ponuku, na strane druhej zrejme podnieti väčší záujem zo strany platiteľov, “zákazníkov“, kam idú ich peniaze a čo sa nimi podporuje… Rozšíri sa mentalita: Zaplatil som, tak budete robiť, čo ja chcem, inak odídem… V cirkvi je prirodzená pluralita názorov aj na otázku odluky. Nie je to otázka princípov viery.
Cirkev je Božie dielo, odluka cirkví od štátu ju nepoloží… Cirkev môže byť po finančnej odluke slobodnejšia, i keď zrejme zraniteľnejšia… Na Slovensku zatiaľ po r. 1989 nebola žiadna vláda, ktorá by si dala tento bod do svojho programu. Nech sa tak stane kedykoľvek, mali by sme byť na to pripravení. Ba možno vyjsť s iniciatívou, aby na tom nik nevytĺkal politický kapitál.
