TEXT RÓBERT LETZ, FOTO ARCHÍV
Krstný list Slovákov
Páter Javorka ako rektor Russica udržiaval stále kontakty so Slovenskom a zaujímal sa o domáce dianie. Spolu s moravským kňazom Aloisom Kolískom prispeli účinnými intervenciami ku kladnému vybaveniu žiadosti slovenských biskupov pápežovi Piovi XI. ohľadom národného patróna. Posvätná kongregácia obradov vydala dňa 22. apríla 1927 dekrét, v ktorom vyhlásila Sedembolestnú Pannu Máriu za Patrónku Slovenska. Vtedajší slovenský politik Ferdiš Juriga výstižne nazval Vendelína Javorku krstným listom slovenského národa.
Misia v Mandžusku
Skutočná misia pátra Javorku sa začala až v roku 1933, keď sa po poverení pápeža Pia XI. vydal na cestu do Charbina – hlavného mesta Mandžuska a sídla gréckokatolíckej diecézy, aby tu pôsobil ako apoštolský administrátor a vizitátor v ukrajinsko-rusko-poľskom katolíckom spoločenstve, ktoré sa tu vytvorilo ešte počas cárskeho Ruska. Do Charbina cestoval v tej istej lodi ako Javorka aj pravoslávny charbinský biskup. Obaja viedli dialóg o možnom zjednotení svojich cirkví. V diskusii mu pravoslávny biskup povedal: „Áno, drahý Otče, vidíme, a vieme, že Katolícka cirkev sa snaží, aby zjednotila všetkých. Ona je jediná, čo má dobrú disciplínu, ktorú my nemáme. Vieme, že Katolícka cirkev si váži naše obrady. Vieme, že k zjednoteniu prísť musí, no nakoľko ja poznám všetkých ruských biskupov v emigrácii, neviem ani o jednom, čo by bol na výške oceniť túto potrebu. My nemáme biskupov na to pripravených, a preto teraz myslím, k hromadnému zjednoteniu nepríde. Toto je úlohou budúcich generácií, no verím, že k zjednoteniu prísť musí.“
Verím, že utrpenie ruského 150-miliónového národa nebolo nadarmo, že z tejto mrazom prenasledovania skyprenej pôdy vznesie sa pekná úroda. Verím, že ruský národ, oslobodený od poroby bezbožníkov, bude mať peknú a skvelú cirkevnú budúcnosť.
Nenásilný, hlboko ľudský spôsob pastorácie pátra Vendelína, osobný príklad a obetavosť, jeho chudoba a skromnosť presvedčili mnohých, aby prešli do Katolíckej cirkvi, a pritom si zachovali svoj východný obrad. Sám Javorka uvádza, že do Katolíckej cirkvi prijal 120 Rusov. Veril v perspektívu duchovnej a mravnej obrody Ruska: „Verím, že utrpenie ruského 150-miliónového národa nebolo nadarmo, že z tejto mrazom prenasledovania skyprenej pôdy vznesie sa pekná úroda. Verím, že ruský národ, oslobodený od poroby bezbožníkov, bude mať peknú a skvelú cirkevnú budúcnosť.“ Po návrate biskupa do Charbinu odišiel Javorka do Šanghaja, ktorý bol preň východiskom k ďalším cestám po Ďalekom východe.
Sen – misie v Rusku
V roku 1938 ho povolali späť do Ríma. Opäť prichádza do Russica, aby tu pomáhal a odovzdával skúsenosti zo svojich misijných ciest. Po napadnutí Francúzska Nemeckom a následne aj Talianskom v roku 1940 Vendelín Javorka opäť prevzal vedenie ústavu. V roku 1941 po ôsmich rokoch navštívil rodné Slovensko. V bratislavskom vysokoškolskom internáte Svoradov mal 8. októbra 1941 prednášku na tému Rusko a katolícka cirkev. Javorka predstavil prítomným prierez vzťahov Ruska ku Katolíckej cirkvi, pričom zdôrazňoval, že Rusko ostalo katolíckym v jednote s pápežom až do príchodu Tatárov v 13. storočí. Po tatárskom vpáde sa Rusko ocitlo definitívne v rozkole, pričom všetky pokusy o úniu boli iba čiastkové. Vendelín Javorka sa venoval aj charakteristike činnosti Russica a konštatoval, že kvôli uzavretej ceste do Ruska nemôže uspokojivo plniť svoje pôvodné poslanie – misie v Rusku –, ale jeho absolventi sú nútení sústrediť sa najmä na prácu medzi emigráciou.
