Úvod Rodina Spolu v spoločenstve

Spolu v spoločenstve

970
0
Jana a Róbert Braciníkovci

Spoznali sa v skautingu ako tínedžeri, pri prvých spoločných projektoch sa naučili dopĺňať, podporovať a pomáhať si. Ostatných päť rokov sú z nich dokonca kolegovia s rovnakým vkusom a názorom aj na trávenie voľného času – Jana (46) a Róbert (44) Braciníkovci z Gbelian.

„Preto muž opustí svojho otca i svoju matku a prilipne k svojej manželke a budú jedným telom.“ (Gn 2, 24)

Na návštevu nás pozvali do Žiliny na Ulicu vysokoškolákov 41, do bytu číslo 7. Výber miesta nášho stretnutia nebol náhodný. Na tejto adrese totiž sídli jedno z pracovísk občianskeho združenia Náruč – Pomoc deťom v kríze, ktoré vedú manželia Braciníkovci – Detské advokačné centrum (DAC) Náruč. Je to ostatný projekt občianskeho združenia Náruč, ktorý sa od roku 2016 snaží riešiť veľmi pálčivú tému sexuálneho zneužívania a hrubého týrania detí. Je to téma, o ktorej sa zle počúva, ale je tu. Dokonca v ďaleko širšom rozsahu, ako sme schopní a azda i ochotní si pripustiť.

Róbert je s Občianskym združením Náruč v profesijnom spojení od ukončenia štúdia psychológie. „Nastúpil som tu na civilku a postupne som prešiel pozíciami vychovávateľ, psychológ, neskôr som sa stal zástupcom riaditeľa,“ vymenováva. „Od roku 2005 som na pozícii riaditeľa Detského krízového centra.“

Janka vyštudovala environmentalistiku. Uplatnenie si našla v žilinskom Krajskom centre voľného času, neskôr v Slovenskej agentúre životného prostredia, v súkromnom sektore pri eurofondových projektoch i ako vedúca oddelenia regionálneho rozvoja na úrade Žilinského samosprávneho kraja. Svoje manažérske schopnosti ostatných päť rokov naplno rozvíja v Náruči.

Byt s poslaním

Braciníkovci nás usadili v príjemne zariadenej obývačke. Skôr, ako sme sa začali rozprávať, nám Janka vysvetľuje, že ten televízor, na ktorý je nasmerovaný pohodlný gauč, tu nie je na pozeranie filmov, ale kvôli sledovaniu výsluchu detí, ktorý prebieha v inej miestnosti. „Táto miestnosť slúži aj pre účely trestného konania. Vtedy tu sedia prokurátor, obhajca, sociálny pracovník, aby mohli výsluch sledovať, ale zároveň svojou prítomnosťou nerušili dieťa, ktoré o citlivých témach rozpráva vyšetrovateľovi. Zo zákona musia byť výsluchy detí nahrávané a pre deti je lepšie, aby prišli sem, kde sme na to vybavení, akoby mali ísť na políciu.“

Róbert: „Tieto veci treba riešiť veľmi citlivo, kľúčová je tu psychologická práca s dieťaťom. Pracujú tu dve psychologičky, ktoré dokážu dieťa pripraviť i na policajné vyšetrovanie. Záznamová technika a priestory sú uspôsobené tak, aby sa dieťa cítilo bezpečne, aby nemalo traumatizujúci pocit, že je vypočúvané na polícii.“

Každá miestnosť v tomto vkusne a moderne zariadenom byte má svoje špecifické určenie. „Detská izba“ plná hračiek je pracoviskom špeciálne vyškolených psychologičiek, ktoré deťom pomáhajú „zahojiť“ prežitú traumu. Ďalšia miestnosť – pracovňa sociálnej pracovníčky – je akoby pre rodiča, ktorý tu, okrem psychologickej podpory, dostane i sociálne a právne poradenstvo. K dispozícii je tiež relaxačná miestnosť – tichý pohodlný kútik, ak ho dieťa potrebuje.

„Naše ambulantné centrum je jediné na Slovensku a prevádzkujeme ho práve preto, lebo mnohé deti môžu ostať vo svojich rodinách, vo svojom známom prostredí, ktoré vieme sanovať tak, aby bolo pre nich bezpečné. Nemusia byť vynímané z domova, čo by bolo pre nich obrovským stresom. Hojivý proces môže začať v domácom prostredí,“ objasňujú nám hostitelia. „Donedávna to na Slovensku i kvôli legislatíve nebolo možné. Komplexná a intenzívna starostlivosť sa deťom, ktoré boli obeťami násilia, poskytovala v pobytových zariadeniach, teda museli byť z rodiny vyňaté,“ vysvetľuje Janka a Róbert ju dopĺňa: „V krízovom centre sme pochopili, že dokážeme poskytnúť deťom pomoc na istý čas, keď nedokážu nájsť útočisko vo svojich rodinách, no zároveň sme si uvedomili, že je množstvo detí a rodín, ktorým vieme pomôcť, a pritom môžu zostať vo svojich rodinách.“

Pomoc celej rodine

V Náruči majú ambíciu riešiť problém zneužívaného dieťaťa komplexne, aby hojivým procesom mohli prejsť dieťa i celá rodina.

„Nevymýšľame koleso, ale snažíme sa priniesť niečo, čo sa už v zahraničí osvedčilo,“ objasňuje Róbert. „Na Slovensku nám stále nefunguje koordinovaný systém pomoci. Pri riešení prípadov hrubého násilia na to nestačí žiadna z inštitúcií sama – ani polícia, ani orgán sociálnoprávnej ochrany, ani učitelia, ani lekár… V zahraničí je zabehnutá prax, že sa tieto zložky stretávajú za jedným stolom a spoločne koordinujú svoj postup. A tak sa prípady riešia relatívne rýchlo a citlivo s ohľadom na potreby detí. Naším hlavným cieľom je priniesť na Slovensko tento osvedčený a efektívny model práce. U nás sa musia však udiať aj legislatívne zmeny, ktoré by podobný koordinovaný postup umožnili.“

Priestory v DAC sú s týmto zámerom už vytvorené. Rokovacia miestnosť má priestranný stôl, za ktorým sa môžu zísť odborníci zo všetkých zainteresovaných zložiek.

„Dnes je, žiaľ, bežnou praxou, že polícia prípad vyšetrí, a tým je to pre nich vyriešené, alebo to deti povedia len pani učiteľke, a tá si možno zavolá rodičov… Dokazovanie, že sa skutok stal, je len časťou celého procesu pomoci,“ vysvetľuje Robo. „Preto u nás pracujú odborníci, ktorí sú schopní poskytnúť psychologické, sociálne i právne poradenstvo, aby previedli čo najšetrnejším spôsobom dieťa a jeho najbližších celým procesom, ktorý nasleduje po odhalení podozrenia zo spáchania násilia na dieťati.“

Advokačné lebo…

„Centrum má prívlastok advokačné nie preto, že tu pracuje skupina právnikov, ale preto, že tu obhajujeme práva detí, ktoré v týchto prípadoch spravidla ťahajú za kratší koniec,“ objasňuje Róbert. „Každý dospelák sa v tejto situácii cíti neisto. Dospelí sú prirodzene zaskočení, keď sa im dieťa s niečím podobným zdôverí a spravidla reagujú tak, že tým dieťaťu prežitú traumu ešte znásobia. Dieťa potrebuje byť vypočuté, mať pocit, že mu dospelí dôverujú. My sme tu na to, aby sme pomohli deťom i dospelým prejsť touto situáciou čo najlepším možným spôsobom. Nedá sa pomôcť dieťaťu bez toho, aby sme pomohli aj dospelému, preto pracujeme aj s nimi.“

„Nie sme ohlasovňa požiarov, ani nepodávame trestné oznámenia miesto ľudí, ktorí nás kontaktujú s podozrením,“ dopĺňa Janka, „ale pomáhame zodpovedať otázky, ako postupovať ďalej. Dospelý, ktorý zažíva násilie, sa spravidla môže rozhodnúť problém riešiť. Keď sa toto deje dieťaťu, tak dieťa len zriedka ide na úrad, do poradne… ešte aj systém v štáte je nastavený tak, že až po tom, ako mu to odsúhlasí zákonný zástupca, môže vyhľadať odbornú pomoc. Zažili sme mnoho prípadov, keď rodič nebol ochotný odbornú starostlivosť dieťaťu dopriať z rôznych dôvodov. Rodina sa bráni, dieťaťu nikto neverí, často matky neveria, že by to ich partner robil, alebo i naopak, otec nie je ochotný pripustiť, čo je schopná matka urobiť dieťaťu… Lebo aj matky sú páchateľky sexuálneho násilia alebo týrania.“

V tíme DAC je preto sociálna pracovníčka, ktorá sa sústreďuje na prácu s rodinou a právnička, ktorá im pomáha preniesť sa peripetiou súdov. Nie každý oznámený prípad však končí trestným konaním, príčinou je často dôkazná núdza.

„Naším hlavným cieľom je ošetriť traumu dieťaťa a pomôcť rodine, aby sa dokázala z tejto situácie dostať a pozviechať, spracovať to. Aby dieťa mohlo vyrásť bez psychických následkov. Neriešené násilie v detstve sa totiž vyplavuje rôznym spôsobom v dospelosti. Preto chceme pretínať tento bludný kruh a pomáhať deťom ešte kým sú deti, kým sa formujú a poskytnúť im čo najadekvátnejšiu a citlivú pomoc, aby sme ich nasmerovali k lepšej budúcnosti,“ vysvetľuje Róbert.

Osvetári

Štatistiky ukazujú, že zhruba jedno z piatich detí si na sebe zažilo násilie. Reálne sa rieši iba zlomok prípadov, ktoré sa udejú. Aj táto doba tomu nahráva. Ľudia sú zatvorení doma, deti nemajú možnosť sa zveriť, napríklad v škole…

„Uvedomili sme si, že je množstvo detí, ktoré sa ku nám nedostanú, lebo ich blízke okolie nie je schopné ani takýmto smerom uvažovať. Preto sa snažíme im ísť v ústrety. Snažíme sa komunikovať s lekármi, učiteľmi, sociálnymi pracovníkmi či policajtmi, s ľuďmi, ktorí riešia tieto problémy. Často sú to aj laici, ktorí majú podozrenie, že sa v rodine deje niečo zlé a nenecháva ich to ľahostajnými,“ hovorí Róbert.

„Znásilnenia cudzou osobou tvoria malé percento prípadov, drvivá väčšina násilia sa deje v rodinách,“ hovorí Janka a Róbert ju dopĺňa: „Nám rodičia prikazovali byť po zotmení doma, lebo nebezpečenstvo číha v lese, v parku, potme… Dnes však číha na internete, tam sú dnešní predátori, lebo tam sa im dobre loví. Lovia tam, kde je korisť a deti sú dnes za počítačmi.“

Manželská spolupráca

Príbeh občianskeho združenia Náruč začali písať iní manželia – Ivan a Mária Leitmanovci. „Náš príbeh je veľmi podobný tomu ich,“ porovnáva Robo. „Ivan pôsobil dvadsať rokov ako psychológ v diagnostickom centre pre dievčatá v Lietavskej Lúčke. Uvedomoval si, že mnohé z nich zažili rôzne formy násilia vo svojich rodinách a i preto sa ocitli na „šikmej ploche“. Vtedy si povedal so svojimi kolegami, že to chce robiť inak a založili občianske združenie. Získali priestory, v ktorých tieto deti našli načas svoje útočisko – zrekonštruovali bývalú budovu školy a škôlky v Zádubní a od februára 2000 začali s prevádzkou Detského krízového centra Náruč. Manželka Mária sa ku nemu pridala, a hoci bola pôvodnou profesiou prekladateľka, pomáhala Ivanovi s písaním projektov a nenápadne ju to vtiahlo naplno. Dlhé roky spoločne stáli na čele tejto organizácie a navzájom si pomáhali. Ivan bol odborným garantom a Mária projektový a programový manažér. Ich príbeh sa preklápa podobným spôsobom i u nás dvoch. I ja som si po čase zavolal Janku ku sebe, aby mi pomáhala s manažérskymi záležitosťami.“

Leitmanovci medzičasom odišli na dôchodok, v občianskom združení teda došlo ku generačnej výmene. Ivan Leitman zakladal občianske združenie v čase, keď ani v zákone nebolo definované, že je možné pracovať týmto spôsobom, patril k vlne priekopníkov, ktorí napriek systému chceli takýmto spôsobom pomáhať deťom. „Nebyť jeho húževnatosti a odhodlania, Náruč by neexistovala,“ pripomína s rešpektom Róbert.

Skautíci a roveri

Príbeh manželov Braciníkovcov sa začal písať…, dávno. „Spoznali sme sa,“ spomína si Janka, „na prvom Majoránovom skautskom tábore v roku 1990 (prvý skautský tábor po nežnej revolúcii – pozn. red.). Robo skončil akurát siedmu triedu a ja ako čerstvá gymnazistka som s kamarátkou prišla na tábor chlapcom variť.“

„My sme také skautské manželstvo,“ dopĺňa Robo, „najskôr sme sa vídali na letných táboroch, neskôr sme sa schádzali v roverskej partii, medzi svojimi vrstovníkmi.“

Prvé rande mali „na Štefana“ v roku 1994 a sobáš 4. septembra 1999. Z obdobia randenia si s láskou pripomínajú spoločné tancovanie v country skupine Cowberry. V roverskej skupine, a prirodzene pri tanci, aktívne spolupracovali, spoločne roky chodievali do Národného parku Malá Fatra pomáhať s údržbou rezervácií… Spolu a v spoločenstve nachádzali uplatnenie, spoznali svoje líderské schopnosti a kreativitu, i to, že sa dokážu nielen nadchnúť pre vec, ale ju vedno dotiahnuť i do úspešného konca.

„Všetko toto bolo dôležité pre veci terajšie,“ zamýšľa sa Róbert. „Našu roverskú partiu sme reprofilovali – zamerali sme sa na školenia a radcovské kurzy pre skautov. Janka, ktorá práve študovala environmentalistiku, sa viac kontaktovala s prácou v Národnom parku Malá Fatra, a tak sme tam s partiou žilinských skautov chodievali pomáhať pri rôznych aktivitách…“ To všetko boli činnosti, ktoré si vyžadovali prípravu, manažment a plánovanie. „Tu sme si mali možnosť vyskúšať spolu niečo tvoriť a organizovať. Už vtedy sme zistili, že nám to spolu dobre ide. Keď sme vyštudovali, snažili sme sa tú spoluprácu preniesť aj do našich prvých zamestnaní.“

Prvý veľký projekt

Ako čerství absolventi vysokej školy napísali svoj prvý veľký projekt. „Adresovali sme ho Nadácii pre deti Slovenska a získali sme podporu na to, aby sme mohli zastabilizovať a rozbehnúť dobrovoľnícky program v Detskom krízovom centre Náruč,“ spomína Róbert. Janka: „To bolo v roku 2000, keď na Slovensko prichádzala vlna dobrovoľníctva a občianskej aktivity…“

„Mali sme teda stále spoločné aktivity, no teraz už na báze profesionálnej,“ pokračuje Róbert, „jadro tvorili študenti z Gymnázia sv. Františka z Assisi v Žiline. Pracovali sme s nimi obdobne, ako sme boli zvyknutí pracovať s mládežou v skautingu. Okrem ich vedenia k dobrovoľníckej službe sme pre nich vytvárali aj voľnočasový program. Gymnazisti pomáhali deťom v krízovom centre, stali sa pre nich akoby starší kamaráti, teda nie ďalší ujovia a tety. Deti z Náruče mali možnosť stretnúť sa s vrstovníkmi alebo len o niečo staršími deťmi, s ktorými zažívali nové veci.“

Braciníkovci radi spomínajú na tieto roky, nemali vtedy ešte vlastné deti, a tak sa svojmu projektu venovali naplno. S mnohými dobrovoľníkmi z tej prvej partie sú doteraz v kontakte.

„Je príjemné zistiť, že aj oni si na tento čas radi spomínajú, bolo to pre nich formačné a hodnotné obdobie,“ dodáva Janka. „Model služby sa tak veľmi dobre skĺbil s potrebami na obidvoch stranách. Deti z Náruče mali potrebu mať kamarátov, ktorí by boli aj ich dôverníkmi a decká z dobrovoľníckej partie zasa mohli niečo zo seba odovzdať, hodnoty, ku ktorým boli vedení v škole či doma, sa tam mohli prakticky prejaviť. Bol to silný moment pre nás všetkých,“ s láskou spomínajú.

Oblé hrany

Janka i Róbert pochádzajú z veriacich rodín. „Je to veľká výhoda, že sme vyrastali v rovnakom prostredí, a tak, keď sme si zakladali našu rodinu, nebolo treba obrusovať hrany,“ hovorí Janka s úsmevom a Róbert dodáva: „Naše rodiny sú si aj v iných oblastiach veľmi podobné.“

Janka napriek tomu tvrdí, že Robo je pre ňu vzorom vo viere a v ich rodine je to on, kto nesie túto štafetu. „Je oporou, keď sú ťažšie chvíle, keď sa možno niekomu u nás v rodine nechce,“ opisuje otcovskú úlohu a rýchlo dodáva, že i ona ako partnerka toto veľmi oceňuje.

„Ja som k viere prišiel vďaka saleziánom. Keď sa po revolúcii zmenila spoločenská situácia, už som bol relatívne veľký chalan, tak ma stará mama prihlásila na jedno z prvých vieroučných stretnutí, ktoré sa končilo prvým svätým prijímaním. Tam som spoznal dona Juraja Malého. Vek môjho formovania je teda spojený so saleziánmi a neskôr s otcom Lackom Stromčekom, ktorý mi bol duchovným vodcom a tútorom a aj nás sobášil.“

Janka: „Keď sme spolu začínali chodiť, nebola som praktizujúca kresťanka. Prvé sväté prijímanie a birmovku som prijala až na vysokej škole.“

Železo kuté v ohni

Pochopenie jeden pre druhého našli i v ťažkej skúsenosti, ktorou si prešli vo svojich rodinách. Obaja sa museli vyrovnať so smrťou otca ešte ako stredoškoláci. „Pre mňa to znamenalo stať sa naozaj dospelým, aby som mohol byť oporou pre moju mamu,“ dodáva Róbert.

Na prah dospelosti dnes už vyprevádzajú svoje deti – dcérku Klárku (18) a syna Jakuba (17). Ďalšieho veľkého syna Milana (27), ktorého prijali k sebe do pestúnstva, už dokonca „odviedli k oltáru“, a tak sa stalo, že sú i starí rodičia polročnému vnúčikovi Viliamovi.

O tom, že výchova detí vie byť náročná a že niektoré deti dokážu rodičov dosť potrápiť, a to hlavne v puberte, vedia svoje. Braciníkovci sa však zhodujú v poznaní, že práve to ich ako partnerov ešte viac zomklo. Za oboch hovorí Janka: „Vždy sme vnímali, že na deti sme dvaja. Veľmi nás to zblížilo.“

Mamu Janku tiež veľmi teší, že aj keď majú už veľké deti, stále rady s nimi trávia voľný čas. „Nemáme doma televízor, no na druhej strane si vyberieme film na internete, ktorý spoločne pozeráme. Rady s nami chodia aj na výlety. Zatiaľ si nepripúšťajú možnosť, že by raz s nami nemali ísť na dovolenku…“ To preto, že ich dovolenky sú poznávacie, so zaujímavým programom. Syn Jakub vraj nedávno kriticky zhodnotil školský výlet do Prahy: „Bolo to nafigu, radšej tam pôjdem nabudúce s vami.“

Kamaráti

„Radi sa túlame po Slovensku, vyhľadávame tiché zaujímavé kúty. Máme taký náš netradičný formát – z rodinného „kombíka“ vyhodíme zadné sedačky a potom v ňom dokážeme i prespať. Prípadne prespíme na aute,“ s nadšením opisuje zážitky Janka.

„Tým, že pochádzame z takmer identického rodinného prostredia, a i vďaka tomu, že v skautingu od detstva vyrastáme spolu, máme rovnaký názor na trávenie voľného času,“ zľahka analyticky rozvíja tému Robo, „radi spolu trávime voľný čas, radi spolu ideme napríklad i na pivo. Sme v našom vzťahu skutoční kamaráti.“ No to im nebráni počas prechádzky so psom predebatovať napríklad obsah ďalšej konferencie, i keď sa snažia oddeľovať pracovný a súkromný čas. A stále dosť času venujú i svojim deťom.

„Snažíme sa rozdeľovať čas a sily na všetky oblasti,“ pokračuje Róbert, „po piatich rokoch, počas ktorých intenzívne pracujeme spolu ako kolegovia a de facto trávime spolu celé dni, sa ukazuje, že je to takto v poriadku. Nelezieme si na nervy. Bolo to šťastné rozhodnutie! Vieme sa v práci efektívne dopĺňať. Nie vždy sa nám v plnom rozsahu aj podarí realizovať všetky naše nápady, no pri tejto práci určite nepociťujeme stereotyp. K tomuto podporujeme aj našich kolegov, aby sa naša práca nestala rutinou.“

Sú teda pred nimi stále veľké výzvy, veď sa usilujú zmeniť systém fungovania pomoci týraným deťom na Slovensku. „Pozeráme sa do budúcna a vieme, že určite sa neunudíme,“ položartom uzavrel Robo.

TEXT Gabriela Kvasnicová, FOTO autorka a archív Braciníkovcov

- - Inzercia - -
Nové svitanie - konferencia 2021

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Zadajte svoj komentár!
Zadajte svoje meno tu