Často sa hovorí, že by mnohí privítali, keby sa Cirkev nejako zmenila. Všetci vieme, že z princípu sa meniť nemôže, lebo tvorí Kristovo mystické telo. Avšak niektoré skutočnosti a procesy sa meniť môžu. Preto Svätý Otec zvolal na rok 2023 synodu (zhromaždenie biskupov) do Ríma na tému „Za synodálnu Cirkev: spoločenstvo, participácia a misia“.
V dňoch 9. a 10. októbra 2021 sa začne synodálny proces trvajúci tri roky pozostávajúci z konzultácií a rozlišovania, rozčlenený do troch fáz, ktorý vyvrcholí zhromaždením o dva roky v Ríme. Slávnostné otvorenie trojfázovej synodálnej cesty bude vo Vatikáne za prítomnosti Svätého Otca 9. a 10. októbra 2021. Toto úvodné stretnutie bude pozostávať z uvažovania, modlitby a slávenia Eucharistie. Diecézy na celom svete začnú svoju cestu v nedeľu 17. októbra pod vedením diecézneho biskupa. Cieľom tejto fázy je konzultácia Božieho ľudu, preto Sekretariát synody zaslal na začiatku septembra prípravný dokument sprevádzaný dotazníkom a tzv. vademecum s návrhmi, ako uskutočniť konzultáciu v každej diecéze. Ponúkame text, ktorý je náročný, ale ak chceme diskutovať o živote a smerovaní Cirkvi na úrovni, mali by sme poznať terminológiu a teologické súvislosti.
Čo je synodalita?
V Katolíckej cirkvi sa slová „koncil“ a „synoda“ len nedávno začali používať rozlične. Na Druhom vatikánskom koncile sa ešte používali ako synonymá na označenie koncilového zasadania. Presné rozlíšenie zaviedol Kódex kánonického práva latinskej cirkvi (Codex Iuris Canonici 1983), ktorý rozlišuje medzi partikulárnym (plenárnym alebo provinčným) koncilom a ekumenickým koncilom na jednej strane, synodou biskupov a diecéznou synodou na druhej strane.
Plody obnovy navrhnutej Druhým vatikánskym koncilom a spočívajúcej v podpore cirkevného spoločenstva, biskupskej kolegiality, synodálneho vedomia a praxe, boli bohaté a cenné.
Na začiatku druhého storočia Ignác Antiochijský podáva svedectvo o synodálnom povedomí rôznych miestnych cirkví, ktoré spoločne uznávali, že sú prejavom jedinej Cirkvi. V liste adresovanom spoločenstvu v Efeze hovorí, že všetci jeho členovia sú vďaka dôstojnosti prijatej v krste a priateľstvu s Kristom σύνοδοι (synodoi), teda súputníkmi na ceste.
Charakteristickými znakmi pravej Cirkvi sú vernosť apoštolskému učeniu a sláveniu Eucharistie pod vedením biskupa, nástupcu apoštolov, riadne vykonávanie rôznych služieb a primát spoločenstva, vo vzájomnej službe, na chválu a slávu Boha Otca i Syna i Ducha Svätého. Cyprián Kartágijský, ktorý bol pokračovateľom a interpretátorom tejto tradície sformuloval v polovici tretieho storočia episkopátny a synodálny princíp, ktorý musí riadiť život a misiu Cirkvi na miestnej i univerzálnej úrovni: pokým v miestnej cirkvi sa nič nesmie robiť bez biskupa (nihil sine episcopo), rovnako platí, že sa nič nesmie robiť bez vašej rady (presbyterov a diakonov) (nihil sine consilio vestro) a bez konsenzu ľudu (et sine consensu plebis), stále sa pevne držiac pravidla, podľa ktorého episcopatus unus est cuius a singulis in solidum pars tenetur (episkopát je jeden, na ktorom sa každý člen podieľa).
Synodalita ukazuje „putujúci“ charakter Cirkvi. Obraz Božieho ľudu zhromaždeného spomedzi rôznych národov (Sk 2, 1 – 9; 15, 14) vyjadruje jeho spoločenský, historický a misionársky charakter, ktorý zodpovedá stavu a povolaniu každej ľudskej bytosti ako homo viator (človek na ceste, putujúci). Cesta je obraz, ktorý osvetľuje naše chápanie tajomstva Krista ako cesty vedúcej k Otcovi. Ježiš je cestou od Boha k človeku a cestou od človeka k Bohu. V synodálnej ceste Cirkvi pokračuje udalosť milosti, vďaka ktorej sa Boh stal pútnikom, keď si medzi nami postavil stánok (Jn 1, 14).
Hierarchická štruktúra Cirkvi – zdôrazňuje skutočnosť, že cirkevná hierarchia je daná do služby Božiemu ľudu, aby sa tak uskutočňovala misia Cirkvi v súlade s Božím plánom spásy, v logike uprednostňovania celku pred časťami a cieľa pred prostriedkami.
Nie bez pastierov
Synoda, zhromaždenie či poradný zbor nemôžu prijímať rozhodnutia bez legitímnych pastierov. Synodálny proces sa musí realizovať v rámci hierarchicky štruktúrovaného spoločenstva. Napríklad v diecéze je nevyhnutné rozlišovať medzi procesom rozhodovania (decision-making) prostredníctvom spoločne praktizovaného rozlišovania, konzultácií a spolupráce, a prijatím pastoračného rozhodnutia (decision-taking), ktoré prináleží do kompetencie biskupa, ktorý zaisťuje jeho apoštolský a katolícky charakter. Dopracovať sa k obsahu rozhodnutia je synodálnou úlohou, samotné rozhodnutie je úradnou kompetenciou. Správne vykonávanie synodality musí prispievať k lepšiemu skĺbeniu personálne a kolégiovo vykonávanej služby apoštolskej autority so synodálnym praktizovaním rozlišovania zo strany spoločenstva.
Pastoračné obrátenie k praktizovaniu synodality si vyžaduje, aby sa prekonali niektoré paradigmy (vzorce), ktoré sú stále prítomné v cirkevnej kultúre, pretože súvisia s takým chápaním Cirkvi, ktoré ešte nebolo obnovené v duchu ekleziológie spoločenstva. Medzi ne patria: sústredenie zodpovednosti za misiu do rúk pastierov; nedocenenie zasväteného života a charizmatických darov; nedocenenie špecifického a odborného prínosu laikov, vrátane žien, v oblastiach ich kompetencií.
Pápež František nás učí: „Spoločné kráčanie je konštitutívnou cestou Cirkvi, šifrou, ktorá nám umožňuje interpretovať realitu Božími očami a srdcom; podmienkou pre nasledovanie Pána Ježiša, aby sme boli v tejto doráňanej dobe služobníkmi života. Synodálny dych a krok odhaľuje na jednej strane, čo sme, a na druhej strane dynamiku spoločenstva, ktorá oživuje naše rozhodnutia. Iba v tejto perspektíve môžeme skutočne obnoviť našu pastoráciu a prispôsobiť ju poslaniu Cirkvi v dnešnom svete; iba takto môžeme čeliť zložitým problémom dnešnej doby, s vďačnosťou za prejdenú cestu a s rozhodnutím pokračovať v nej s parrhesìou (jasné a otvorené vyjadrovanie sa).“
(Text je citovaný z dokumentu, ktorý pripravila Medzinárodná teologická komisia. Celý text možno nájsť v slovenčine na: https://www.kbs.sk/obsah/sekcia/h/hladat/p/dokumenty-vatikanskych-uradov/c/synodalita-v-zivote-a-v-misii-cirkvi%20).
ZÁKLADNÁ OTÁZKA
Fundamentálna otázka, ktorou sa riadi konzultácia (stretnutie) s Božím ľudom, je nasledujúca: Synodálna cirkev pri ohlasovaní evanjelia „putuje spoločne“. Ako sa toto „spoločné putovanie“ dnes uskutočňuje v našej diecéze? K akým krokom nás Duch pozýva, aby sme rástli v našom „spoločnom putovaní“?
a) Aké skúsenosti z vašej diecézy vo vás vyvoláva fundamentálna otázka?
b) S akými ťažkosťami a prekážkami sme sa stretli? Aké rany vytiahli na svetlo?
c) Kde v týchto skúsenostiach znie hlas Ducha? Čo od nás žiada? Ktoré body (rozhodnutia) je potrebné potvrdiť, ktoré zmeniť a aké opatrenia je potrebné prijať? V čom zaznamenáme konsenzus? Aké cesty sa otvárajú našej diecéze?
