V decembri 2022 prišiel Taras do auly Univerzity Santa Croce v Ríme ako absolvent Fakulty inštitucionálnej a sociálnej komunikácie, aby aktuálnym študentom priblížil bezprostrednú skúsenosť z Ukrajiny. Chcem s vami podeliť o jeho slová a pozrieť sa na život na Ukrajine očami Ukrajinca, kňaza, otca rodiny.
Skúste nám povedať niečo o svojej situácii, priblížte nám, kto ste, kde žijete a čo robíte?
Som Taras Zheplinskyi, kňaz Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi. Pochádzam zo Ľvovskej oblasti (zo západu Ukrajiny). Po šiestich rokoch štúdia v seminári na Ukrajine a troch rokoch licenciátu v oblasti inštitucionálnej sociálnej komunikácie na Pápežskej univerzite Svätého Kríža v Ríme teraz slúžim ako kňaz a pracujem v oblasti cirkevnej komunikácie v Kyjeve. Som členom informačného oddelenia Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi (tlačová kancelária väčšieho arcibiskupa Svjatoslava Ševčuka). Som ženatý kňaz, moja manželka sa volá Mária. Máme 7-mesačného chlapčeka Liubomyra (význam jeho mena – „ten, ktorý miluje mier“), ktorý sa narodil 27. apríla 2022, už počas vojny.
24. február bol vo vašej krajine zlomový, aké to bolo pre vás a vašu rodinu?
V ten deň sme sa s manželkou zobudili v našom byte v Kyjeve krátko pred šiestou hodinou ráno na nie príliš hlasné zvuky výbuchov. Neuvedomovali sme si, čo sa deje. V tom čase už bolo zvykom hneď po prebudení čítať nočné správy, aby sme zistili, či sa niečo nezačalo, keďže sme už niekoľko mesiacov žili v očakávaní vpádu ruských vojsk.
Zároveň sme príliš neverili, že by sa niečo také mohlo stať v Európe 21. storočia. Naša rodina sa pripravovala na narodenie dieťaťa: dva dni pred inváziou sme kúpili nábytok: postieľku, komodu, skriňu, a ja som ich začal montovať. Po dokončení detskej postieľky som 23. februára večer začal skladať komodu. Ten večer som urobil len polovicu a šiel spať s tým, že budem pokračovať na druhý deň večer po práci. Ráno 24. februára som ako zvyčajne vzal do ruky smartfón, aby som si prečítal správy a zistil, čo znamenajú tie zvuky. „PUTIN ZAČAL VOJNU,“ čítam. A potom ďalšie správy „Kyjev a Charkov pod raketovou paľbou“. Manželke, ktorá bola v 8. mesiaci tehotenstva, som nič nepovedal, aby som ju nešokoval. Ale ona sama, keď videla moje hlboké nádychy, sa ma spýtala: „Čo sa stalo? Buď pokojný!“ Potom zo všetkých správ, ktoré začala dostávať, pochopila, čo sa v to ráno stalo.
Prekvapilo vás, čo sa stalo?
O možnej invázii sme hovorili už predtým, takže to nebolo prekvapenie. Bolo to trochu desivé, ale povedal by som, že sme boli v panike.
Ako sa zmenila vaša služba, váš pastoračný život v mesiacoch po začiatku vojny?
Podľa nariadenia cirkevných autorít všetci farári zostali vo svojich farnostiach. Ich rodiny mohli byť evakuované, rovnako ako samotní farári v prípade ohrozenia života. Časť patriarchálnej kúrie, ktorej členom som bol aj ja, bola evakuovaná z Kyjeva do Ľvova. 24. februára som teda s rodinou odišiel smerom na západ. Na celej ceste z Kyjeva do miest na západe krajiny bola plná premávka. Na ceste do Ľvova (600 km) sme boli tri dni, dorazili sme tam 26. februára. Nebolo tam dobré telefonické spojenie, ale snažil som sa odpovedať na všetky otázky novinárov a vysvetliť situáciu na Ukrajine.
Vo Ľvove máme ďalšiu časť úradov patriarchálnej kúrie a tam som začal pracovať. Ženský kláštor Svätej rodiny v Kyjeve, kde vykonávam svoju pastoračnú službu, bol tiež evakuovaný na západ krajiny, takže som navštevoval sestry, ktoré slávili liturgie, v mestách, kde sa nachádzali. V máji som sa vrátil do Kyjeva.
Ako dnes vyzerá bežný deň v Kyjeve? Sú si ľudia stále vedomí pretrvávajúcich hrozieb?
Za takmer desať mesiacov rozsiahlej vojny si ľudia nevedomky zvykli na vojnu a všetky nevýhody a nebezpečenstvá, ktoré so sebou prináša. Varovania na raketové útoky alebo útoky dronov sa stali každodenným javom. Na Telegrame sú kanály, kde ľudia môžu vidieť, odkiaľ raketa odlieta, do ktorého mesta mieri, a potom sa tešiť z úspechov ukrajinskej protivzdušnej obrany. Avšak potrebujeme čoraz viac prostriedkov na ochranu našej oblohy, pretože sa stále stáva, že k nám doletia ruské rakety.
Vyvstala otázka, čo budú ľudia robiť počas zimy, najmä v Kyjeve: či sa budú evakuovať, alebo zostanú v hlavnom meste. Pretože, ako viete, Rusko útočí na ukrajinský energetický systém, takže ľudia budú počas studenej zimy (na Ukrajine je zvyčajne -10° a viac) bez svetla, kúrenia a vody.
Väčšina ľudí zostala tam, kde bola. Každý robí, čo musí: jeden chodí do práce, druhý študovať atď., len s jedným rozdielom: pracujú alebo študujú v tme a chlade. A na Rusov sa obraciame týmito slovami: „Áno, sme bez tepla, bez svetla, ale hlavne bez vás“. V každom meste alebo dedine zvyčajne niekoľkokrát za deň vypadne elektrina spolu približne na osem hodín.
Okrem osobných starostí konkrétnych ľudí je celá Ukrajina, ako hovorí väčší arcibiskup Sviatoslav Ševčuk, buď na fronte, alebo „pre“ front. Po práci alebo štúdiu chodia ľudia robiť dobrovoľníkov a zo svojho platu prispievajú na ukrajinskú armádu. Každý sa bráni, každý svojím spôsobom. Môj sedemmesačný syn, ktorého vidím hrať sa v tme v izbe osvetlenej sviečkou, takto vyrastá prispievajúc k víťazstvu Ukrajiny.
Nevinní ľudia na Ukrajine musia zažívať tieto nevýhody kvôli šialenstvu ruského agresora, ktoré, s istotou vieme, že nezostane navždy.
Čo vás obohatilo a povzbudilo počas týchto ťažkých mesiacov vo vašej krajine?
Národ je zjednotený ako nikdy predtým. Ľudia objavili silu modlitby a duchovného života, ktorá im dáva oporu v čase vojny, ktorá ničí celý predtým žitý život.
Objavili sme súcit národov voči národu, ktorý je obeťou ruskej agresie. Oni nám pomáhajú brániť sa proti nej.
Objavili sme aj kresťanskú solidaritu susedných národov, ktoré prijali ukrajinských utečencov, vrátane Slovenska, a tých, ktorí posielajú humanitárnu pomoc trpiacim ľuďom, ktorí zostali na Ukrajine, najmä v mestách a dedinách, ktoré boli oslobodené spod okupácie. Potom tiež solidarita a vďačnosť demokratických národov Európy a ďalších krajín, ktoré nám pomáhajú brániť nielen existenciu vlastnej krajiny, ale aj demokratické hodnoty, samotnú dôstojnosť a ľudské práva človeka, ako je sloboda, možnosť voľby atď.
Niektorí ľudia na Slovensku si myslia, že keby ste prestali klásť odpor a zložili zbrane, nastal by mier, prečo toto tvrdenie nie je pravdivé?
Ak chcete lepšie pochopiť, čo sa v skutočnosti deje na Ukrajine, skúste namiesto slova „vojna“ používať slovo „agresia“, čím vždy pochopíte agresiu Ruska voči Ukrajine.
Aby sme to pochopili ešte lepšie, predstavme si takýto scenár. Ak by skupina teroristov, šialená krajina, nový Hitler, napríklad samotné Rusko jedného dňa vyslalo na Slovensko svoje vojská, aby ho prinútilo konať podľa jeho vôle (byť súčasťou novej ríše), a nie podľa predstáv samotných Slovákov (byť demokratickým štátom), čo by ste robili? Prezident, parlament, vláda, armáda, slovenský ľud? Zdvihli by ste ruky pred ruskými vojakmi? Myslím, že nie. Z lásky k svojmu ľudu, ktorý žije vo vlastnom suverénnom štáte a vo vlastných hraniciach, uznaných medzinárodným právom, by sa slovenská armáda postavila na odpor, slovenský ľud by priložil ruku k dielu a pomohol vojakom brániť krajinu, prezident a parlament by požiadali ostatných o pomoc pri obrane. Ak po niekoľkých mesiacoch, keď agresor napriek odporu Slovákov neprestane útočiť a pokúsi sa dosiahnuť vytýčené ciele, niekto by vám povedal: „Prestaňte klásť odpor a zložte zbrane, potom bude mier!“ Čo by ste odpovedali? Bol by to naozaj mier? Ako Ukrajinec vám odpoviem: „Nie, bude to okupácia a potom pacifikácia kolónie“.
Iní si myslia, že vojnu vyprovokovala Amerika (USA), samozrejme, mimo svojho územia, ale s vlastnými záujmami. Aký vplyv majú podľa vás Spojené štáty na dianie vo vašej krajine?
Rusko sa snaží riešiť vnútorné problémy vonkajšou agresiou.
Aké možné riešenia vidíte, aby sa situácia priblížila k mieru, keďže Rusko nechce vojensky opustiť vašu krajinu?
Dúfam, že Boh zastaví agresora a nastane spravodlivý mier. Ruský agresor musí byť obžalovaný, podobne ako Hitlerov nacizmus, a s ním celá ideológia takzvaného „ruského sveta“. Kým sa priblížime k spravodlivému mieru, Ukrajina, ako každý deň opakuje väčší arcibiskup Sviatoslav Ševčuk, vzdoruje, Ukrajina bojuje, Ukrajina sa modlí.
V decembri na Slovensku vládna koalícia stratila podporu parlamentu. Okrem iného sa jej zo strany opozície vyčíta, že je veľmi pro-európska, pro-ukrajinská a málo pro-slovenská, že nerobí dosť pre obranu slovenských záujmov… Ako je Slovensko vnímané na Ukrajine?
Ďakujeme Slovensku za všetku podporu, ktorú nám poskytlo na obranu pred ruským agresorom. Sme presvedčení, že bojujeme nielen za slobodu a samotnú existenciu Ukrajiny, ale aj celej Európy, najmä východnej Európy vrátane Slovenska. Ukrajina je dnes štítom Európy.
Slovensko je vnímané ako dobrý sused, ktorý nám pomáha v ťažkom, ale historickom a rozhodujúcom období našich dejín. Osobne poznám ľudí z Kyjeva, ktorí našli na Slovensku nový dočasný domov a cítia sa tam veľmi dobre prijatí.
Ďakujem za rozhovor!
TEXT Alojz Mičieta, FOTO archív Taras Zheplinskyi
