TEXT RÓBERT LETZ, FOTO ARCHÍV
Aktivity jezuitov vo veci zjednotenia západnej a východnej cirkvi mali dlhú tradíciu a upevnili sa za pontifikátu pápeža Pia XI. Pius XI. založil v júni 1926 zvláštnu komisiu Commissio Pontificia pro Russia ako súčasť Kongregácie pre východné cirkvi. Súčasne sa pripravovalo založenie Pontificium Collegium Russicum – ruského kolégia, ktorého cieľom by bolo vychovávať klerikov pre misijnú činnosť na území Sovietskeho zväzu.
Vendelín Javorka po príchode do Ríma študoval na Pápežskom východnom ústave ruštinu, oboznamoval sa s východnou liturgiou, cirkevnoslovanským jazykom. Prijatím východného obradu sa stal kňazom oboch rítov (biritualistom). Po ročnom pobyte v Ríme sa vrátil na Slovensko, kde mal v pastoračnej praxi ukázať svoje nadobudnuté vedomosti a schopnosti. Vypomáhal prešovskému gréckokatolíckemu biskupovi Dionýzovi Njáradimu a podnikal ľudové misie medzi gréckokatolíkmi na východnom Slovensku a Podkarpatskej Rusi. Pátra Javorku v roku 1926 opäť povolali do Ríma s titulom ministra pre zriadenie nového domu pre Pápežský východný ústav. V plnom prúde boli aj plány na vybudovanie Russica. Financie na jeho zriadenie prišli nečakane. Rodná sestra sv. Terézie z Lisieux priniesla na jej svätorečenie do Ríma dar francúzskych katolíkov, ktorý pokryl potrebné výdavky. Základný kameň kolégia bol posvätený 11. februára 1928 na Esquiline. Sv. Terézia z Lisieux, ktorú vtedajší pápež Pius XI. vyhlásil v roku 1927 spolu s Františkom Xaverským za patrónku všetkých misionárov, sa stala ešte osobitnou patrónkou nového kolégia. Vendelín Javorka dozeral v rokoch 1927 –1929 na stavbu Russica.
„Žijem v kolégiu, kde Rusi, Nemci, Francúz, Bulhar, Litovec, Slováci, Estónci a iní tvoria harmonickú skupinu, ktorej cieľom je pracovať pre Rusko dnes v zahraničí a pripraviť sa pre budúcnosť po páde boľševikov.“
Slávnostné otvorenie kolégia sa uskutočnilo 24. októbra 1929. Za jeho prvého rektora bol vymenovaný náš páter Javorka, čím bola vytvorená jezuitská tradícia jeho vedenia. Kolégium okrem výchovy misionárov pre Rusko podporovalo aj vydavateľskú a propagačnú činnosť namierenú na lepšie poznanie východného kresťanského obradu a vôbec celého dedičstva východného kresťanstva. Je príznačné, že prvým rektorom Russica sa stal jezuita a Slovák. Bola to šťastná voľba, ktorá vychádzala z reálnych predpokladov. Okrem vhodných vlastností Vendelína Javorku tu istotne spolupôsobili ďalšie faktory, najmä veľká adaptabilita Slovákov, ich rečová a mentálna blízkosť s východnými Slovanmi. Klerici, ktorí bývali v Russicu, navštevovali Gregoriánsku univerzitu v Ríme. Russicum vychovalo desiatky osobností, spomedzi nich veľa Slovákov, najmä jezuitov. Spomeňme aspoň Jána Diešku, Jána Kellnera, Rudolfa Šestáka, Martina Konopu, Michala Lacka. Atmosféru Russica verne zachytáva list jeho odchovanca, neskoršieho bieloruského biskupa Czesłava Sipowicza: „Žijem v kolégiu, kde Rusi, Nemci, Francúz, Bulhar, Litovec, Slováci, Estónci a iní tvoria harmonickú skupinu, ktorej cieľom je pracovať pre Rusko dnes v zahraničí a pripraviť sa pre budúcnosť po páde boľševikov.“
Ku kolégiu patril románsky kostol sv. Antona pustovníka na Esquiline (San Antonio all’Esquilino). Páter Javorka postupne zariadil celý interiér chrámu. Zakúpil liturgické rúcha, knihy, nezabudol ani na zvony. Boli tri a dostali mená sv. Anton, sv. Vladimír a sv. Terézia. Páter Javorka si bol vedomý, že ako rektor Russica má náročnú úlohu. Preto sa usiloval, aby nové kolégium v ničom nezaostávalo za existujúcimi staršími rímskymi kolégiami. Do dejín Russica sa zapísal ako spravodlivý, no nekompromisný rektor. Porušenie pravidiel kolégia sa prísne trestalo. Napríklad v roku 1933 boli vylúčení dvaja chovanci (jeden Holanďan a jeden Rakúšan), pretože navštívili kino a boli oblečení v civile a nie v predpísanej reverende. Páter Javorka bol rovnako spravodlivý ku všetkým chovancom kolégia, no istú zhovievavosť prejavoval voči ruským klerikom, ktorých bolo málo a z hľadiska perspektívnych misií boli najcennejší. Možno konštatovať, že jezuitskí predstavení i chovanci kolégia si ho vysoko vážili. Svedčí o tom okrem iného aj fakt, že nikdy nezabudli na slávnosť jeho menín.
